Brusel používaeurofondy ako lákadlo na vstup do EÚ a celý proces, ktorý tomu predchádza.Je to investícia, ktorá sa mu vráti rozšírením trhov pre západné firmy a novýmizákazkami, ktoré zákonite prídu s novými reguláciami v rôznych oblastiach,ktoré si vyžiadajú nakúpenie novej technológie spĺňajúcej stále prísnejšie predpisy,ktoré dláždia cestu „svetlejším zajtrajškom“. Príkladom môže byť iniciatívaREACH a celý proces „ozeleňovania EÚ“. (Neprotestujem, len konštatujem.)
Fondy sú tiežprostriedkom na „zalepenie úst“ kritickým politikom z členských krajín a mýtus„čistého príjemcu“ je výčitkou krajine, ktorá by príliš vyskakovala proti novýmbudovateľským plánom svojho chlebodarcu.
Celý systém jeveľmi „local politician-friendly“. EÚ odsúhlasuje návrh Národného referenčnéhorámca s jeho prioritami, ale samotnú implementáciu necháva na členskékrajiny, ktoré rozhodujú o jej detailoch. Napríklad s novou vládou jeu nás cítiť väčší dôraz nainfraštruktúrne projekty naprieč všetkými prioritami, čo má svoje plusy aj mínusy.
Pre miestnych politikov je to príležitosť ako rozdávať2-krát toľko a teda získať aj raz toľko bodov u elektorátu a to pritomza „cudzie“. Môžu rozšíriť byrokraciu a tým aj svoju moc nad občanmi. Nadruhej strane je to aj príležitosť pritiahnuť „mladú krv“, ktorá vie jazyky a môževniesť nový život do starých budov.
No úradníciposudzujúci projekty sa snažia za každú cenu nájsť nejakú chybu a zámienku,prečo projekt vyradiť. Ako keby ich úlohou bolo pustiť čo najmenej peňazí. Môže ísť o nuansy ako gramatické chyby. Podmienkypre predkladané projekty sú administratívne veľmi náročné a uchádzači musiapredložiť množstvo potvrdení a preštudovať stovky strán manuálov. Počulsom o prípade organizácie mimo Bratislavy, ktorej nezobrali celúdokumentáciu na pošte ako jeden balík, lebo mal nad desať kíl. Museli ho pretorozdeliť na dva. V Bratislave na ministerstve otvorili jeden a zistili,že tam chýbajú prílohy, tak ho vyradili. Otvorili aj druhý a tam zistili,že chýba hlavná časť, tak vyradili aj ten. Úradnícka logika nepustí. Systém jecelkovo divne nastavený a prináša veľkú mieru neistoty. Rôzne formuláre a tlačivása neustále menia a rovnako aj podmienky. Ak organizácia dostaneeurogrant, ešte to nič neznamená. Začínajú sa nové problémy pri podpisovanízmlúv a meškaní platieb, čo môže byť pre organizáciu až likvidačné. Zmluvy sapodpisujú v režime obchodného zákonníka, teda de facto „ako keby“ medzidvoma rovnocennými partnermi. Ako keby. Ďalej, aj po už zrealizovanom projektemôže prísť štátna kontrola a zistiť, že ste grant ani vôbec nemali dostať(ajkeď bol predtým schválený), kvôli nejakej „mini-podmienke“ napísanej pod čiarouna strane 417. A celý grant budete musieť vrátiť. Na druhej strane, akprídu po piatich rokoch audítori EÚ a skonštatujú nedostatky, peniaze budevracať štát a nie organizácia. A to už pri moci môže byť niekto iný,a teda celé sa to zahraje do stratena a zaplatíme to „my všetci“. Taktonastavený systém ideálne nahráva klientelizmu a vytvára sa tak systémkonzultantov, ktorí všetko vybavia, obstarajú a zabezpečia. Len tie cenydodávok, budú „troška drahšie“ než je trhová cena. Nemožno sa ubrániť dojmu, žeje to až zámer. Ak sa neporušia elementárne práva „plebsu“ zúčastniť sa na tejtohostine (čo sa stalo, keď ministerstvo zaviedlo klikaciu súťaž na internete,ako keby boli eurofondy nejaké lístky na londýnsky koncert Radiohead), tak EÚimplementácia v členských krajinách až tak nezaujíma. Ono treba asi riadneprestreliť, ako pri tunelovaní poľnohospodárskych dotácii v Bulharsku. Keďpoľnohospodári nakupujú viac Audín ako traktorov, tak sa to asi dá nazvaťprekročením onej pomyselnej čiary a EÚ pretečú nervy a dotácie načaspozastaví. Ale iba načas, lebo predsa je len tá „soft power“. Ono výroky audítorov nikto v EÚ aj tak neberienejako extrémne vážne. Stali sa prípady, keď sa zistilo, že samotní poslanci ESPsi nechávali preplácať výdavky na neexistujúcich asistentov, alebo asistentmiboli pre zmenu ich rodinní príslušníci.
Treba uznať aj pozitívny efekt eurofondov. Aj vďaka nimtu máme kvalitnejšie inštitúcie a demokratickejšiu spoločnosť. Mnohostavieb a opráv škôl by sa bez nich tiež nerealizovalo. A aj keď „hardprojekty“ ako stavba infraštruktúry dávajú väčší priestor pre rozsiahlejšie a rýchlejšietunelovanie, na druhej strane tu ostanú a sú na osoh „aj obyčajným občanom.“A vďaka prísnym stavebným štandardom a spätnej väzbe slobodných médiía opozície tie stavby musia byť kvalitné, aj keď budú značne predražené. Inéje to napríklad pri infraštruktúrnych projektoch Svetovej banky v rozvojovýchkrajinách, ktorým chýba táto kontrola demokracie. Keď sa niekde prepadnestrecha školy a niekoho to zabije, tak pôjde do basy nanajvýš nejakýobetný baránok, ale „vláda pri tom nepadne“. Svetová banka prinajhoršom vyhodípríliš pesimistickú audítorku a ide sa ďalej .
Úspešnosťzískania príspevku z eurofondov je vraj iba päťpercentná. Preto pre väčšinuz nás, teda organizácie a jednotlivcov nezorientovaných na tomto „trhu“(v skratke plebs) by bola výhodnejšia lotéria. Dvadsať organizácií by vsadilopo 50 tisíc korún (konzervatívny odhad nákladov na prípravu projektu) a jedenšťastný výherca by si odniesol milión. Mohlo by sa to aplikovať aj na celonárodnúúroveň a lotéria by sa mohla nazvať trebárs „Korporátne euromilióny“ alebo„Euromilióny aj pre právnické osoby“. Odpadla by byrokracia a celé by to boloefektívnejšie a lacnejšie. A najlepšie na záver: Nepotrebovali by smena to žiadne peniaze z EÚ.
