Lukáš Krivošík nedávno napísal zoznam toho, čo ľavica nesmie. Do svojho komentára zabudol vtesnať, že to všetko za ňu robí dnešná „pravica". Ľudia dnes majú pocit, že sa stačí identifikovať s nejakou ideológiou a potom z tejto pozície útočiť naokolo. Trocha pritom zabúdajú, že v praxi dosiahnu ideológie často presný opak toho, čo zamýšľali. Rovnako práve kresťania by mali raziť a neustále opakovať myšlienku, že všetci sme bratia a všetci sme si rovní. Tu niekde sa môže stretnúť ľavica a kresťanstvo. Rozdeľovanie spoločnosti nikdy neviedlo k niečomu dobrému a treba si skôr položiť otázku, či sme ochotní bojovať za slobodu jednotlivca a robiť pre ňu aj kompromisy. Sloboda znamená, že si môžem so svojím telom robiť, čo chcem a vyjadrovať názory, aké chcem, pokiaľ tým niekomu neubližujem. Teda človek môže nosiť na verejnosti krížik na krku, ale rovnako môže držať partnera rovnakého pohlavia za ruku. Tým nikomu neubližuje. S vyjadrovaním názorov je to už trocha ošemetnejšie. Dnes je v móde populizmus a akože boj konzervatívcov proti politickej korektnosti. Ja som ten posledný, ktorý by obhajoval politickú korektnosť, ale treba si uvedomiť, že tá nespadla z neba a je skôr daňou za hriechy 20. storočia a prispieva k tzv. soft security, aj keď môže spôsobovať odďaľovanie riešenia problémov. Ak konzervatívci odmietajú politickú korektnosť, tak by mali začať uvažovať aspoň nad „morálnou korektnosťou" a konzervatívnym používaním jazyka. Najlepšie to vystihla Lucia Puissi na nedávnom koncerte Živých kvetov, keď povedala niečo v zmysle, že populistické vášne proti Rómom sa môžu rýchlo pretaviť do obhorenej Natálky v Čechách. Niekedy nejde o to hovoriť ľuďom svoju pravdu za každú cenu, ale skôr prízvukovať, že všetci sme bratia a sestry. Treba odhodiť rozum a city a skorej sa učiť pokorne načúvať a vnímať súvislosti. To platí rovnako pre Pietruchovú ako napríklad Hanusa. Ľavica urobila pre rodinnú politiku často viac ako rodinne založení konzervatívci a kresťanstvo prinieslo zasa väčšiu nádej chudobným ako ľavica. Gombrowicz hovorí, že je ľavičiar, lebo podporuje taký systém, kde sa majú robotníci lepšie. A to bolo paradoxne na Západe v porovnaní s Východným blokom.
Je podľa mňa úplne normálne protestovať proti budúcemu poradcovi českého premiéra, Romanovi Jochovi, ak má človek pocit, že názory tohto pána sú zvrátené, alebo prinajlepšom príliš schematické a zjednodušujúce. Autori z .týždňa ho obhajujú lebo zasa „niekto útočí na kresťanov". Kierkegaard by sa tomu vysmial. Totiž ak na niekoho neútočia, tak ho ani nemožno nazývať kresťanom. Kresťania si zvykli, že patent na morálku a pravdu majú oni a ich „vatikánske lobby" a ak na nich útočia liberáli s ich súborom hodnôt, tak zrazu šialene vykrikujú „zlá homolobby", akoby proti nim stálo nejaké svetové sprisahanie. Však takáto argumentácia je na smiech. Liberalizmus a konzervativizmus sú len dve strany rovnakej mince a priťahujú ľudí, ktorí chcú spoločnosti nanútiť ich jediný správny súbor hodnôt. Ale určitú „metahodnotu" akou je napríklad úcta k slobode jednotlivca nerešpektujú.
Naozaj by bolo vtipné sledovať reakcie konzervatívcov, keby si Radičová zvolila za poradkyňu Pietruchovú. Tá nedávno napísala článok, kde demýtizovala Matku Terezu. Vyslúžila si za to tisíc reakcií. Ale sama pritom kĺže po povrchu a svoj článok postavila na argumentoch ateistov Hitchensa a Dawkinsa, ktorí podobne nedávno demýtizovali pápeža snahou o jeho zatknutie vo Veľkej Británii. Lenže čo majú spoločné Matka Tereza a liberálmi ospevovaný Obama? Priniesli nádej. Teraz nejde o to, že v oboch prípadoch ide o marketing. Ľudia sa dokážu nadchnúť komunizmom alebo kresťanstvom práve kvôli tomu, že obe prinášajú nádej. To že organizácie, ktoré dané ideológie propagovali neboli veľmi efektívne a mali na rukách krv miliónov ľudí je v tomto prípade druhoradé. Mimochodom aj zenbudhizmus má na svedomí množstvo životov. Toto si Pietruchová pri svojej analýze neuvedomuje. Totiž realita sa nedá demýtizovať. Ide presne o rozdiel medzi realitou a Reálnom, ktoré je pre nás neuchopiteľné a otvára sa iba v zlomových životných situáciách. Ľudia potrebujú nádej, ktorá je esenciou náboženstva a aj marxizmu. Teda „mesiáš príde deň po tom, ako príde mesiáš". To isté sa dá povedať o beztriednej spoločnosti. Hovorí sa, že „nádej umiera posledná". Lenže práve toto by malo byť veľkou úlohou konzervatívcov a liberálov - zabiť iracionálnu nádej po spravodlivosti, alebo presnejšie vyskratovať hegeliánsku triádu univerzálného-partikulárneho-singulárneho a prejsť z univerzálnej idey slobody, bratstva a rovnosti do jej singulárneho naplnenia. Teda obísť štát a cirkev. Presne toto je myšlienka teológie Death of God. Písal som o tom už v spojení s kritikou Dawkinsa. Svet by bol naozaj krajší, keby bol Boh mŕtvy, ako si to želal Nietsche. Ale Boh bohužiaľ nezomrel, alebo len nakrátko.
Boh zomrel cez človeka Ježiša Krista a jediné čo zostalo, je Duch svätý, teda bratská jednota komunity stmeľovaná vzťahmi lásky. Pri tomto prístupe je jedno či je človek ateista, alebo nie. Lenže aj v ateistickom svete Boh prebýva v studených palácoch a sídlach nadnárodných korporácii a organizácii. Viď nádej akú Dawkins vkladá do OSN. Totiž človek biologicky nedokáže mať osobný vzťah s viac ako sto ľudmi a so zväčšujúcou sa organizáciou prichádza politika, intrigy a hlavne manipulácia, ktorá „stvorí nového Boha". Aj keby bol Boh mŕtvy, stále ostáva otázka ako milovať svojho blížneho? Totiž aj kresťania majú často problém dobre vychádzať aj so susedmi, ktorí majú rovnakú národnosť, farbu pleti, orientáciu a politické presvedčenie. Je to kvôli tomu, že od blížneho nás vždy oddeľuje obrovská priepasť, ktorú nedokáže prekonať ani súbor rovnakých zdieľaných identít. Totiž nikto okrem nás nedokáže pochopiť a precítiť to, čím sme prešli alebo zažili. Na svete sme sami. Môže nám pomôcť vzťah k osobnému Bohu, ale nie náboženstvo. Je pritom jedno, či ten Boh objektívne existuje alebo nie. Totiž potrebujeme nejaké médium, aby sme sa dostali k sebe samému. Rovnako, ako oko nemôže vidieť samé seba, nemôžeme ani my vnímať seba bez abstraktného zrkadla. Či to nazveme materialistickou teológiou alebo posthumanizmom je tiež jedno. Človek potrebuje viac ako človeka, aby sa našiel. Treba pochopiť, že všetci sme bratia, práve preto, že sme sirotami. A tu prichádza oná pokora, citlivosť a láskavý prístup, ktorý chýba militantným konzervatívcom a ľavičiarom.
Jediné čo nás spája s našim blížnym je prežitá bolesť. A tú cítia aj homosexuáli, Rómovia, ľavičiari a príslušníci iných národov. Toto by mala byť alternatívna k politickej korektnosti. Pokora a pochopenie pre inakosť v kombinácii so zodpovedným prístupom, ktorý nerozširuje bolesť a utrpenie druhých a nerozdúchava nepriateľské vášne.
