Keď človek sleduje všetky tie dokumenty a reklamy, kde mu nadšená „ekohipisáčka" s telom plným života, iskrami v očiach a vlasmi poletujúcimi vo vetre za zvukov podmanivej hudby a s radom bielych obrovských vrtúľ na hornatom horizonte vysvetľuje, aké úžasné sú alternatívne energie, pochopí, že tento výjav nie je útok na rácio, ale city. Živočíšna krása sa snúbi s magickou ľahkosťou vetra, návrat do prírody sa spája s vierou v pokrok, ktorý prinášajú nové technológie. Ide tu taktiež o vieru v Spravodlivosť, ktorej učiníme zadosť tým, že splatíme svoj dlh voči matke Zemi a kúpou odpustky, ktorú nám ochotne predá štát priamo zdanením, alebo nepriamo cez „trh" emisných povoleniek a rôzne dotácie a regulácie. Takto sa vykúpime z nášho konzumného spôsobu života a môžeme konzumovať nerušene ďalej. Začína byť jasné, že táto téma je viac ako stvorená na analýzu za pomoci kombinácie ekonómie, filozofie a teológie a o to mi presne ide.
Už dávnejšie som písal, že zmysel podpory veternej energie za účelom diverzifikácie a zníženia závislosti na fosílnych palivách, a teda nepriamo aj od Ruska je viac ako otázny. Veterné elektrárne nevedia zabezpečiť stabilný výkon, a keďže poveternostné podmienky sa menia, musia sa vyvažovať podpornými elektrárňami. Najlepšie sa na to hodia práve plynové elektrárne, ktoré dokážu rýchlo a flexibilne reagovať v prípade výpadkov tých veterných. Práve to rozširuje vplyv ropných spoločnosti a gigantov ako Gazprom.
Alternatívne energie prinášajú často asociácie s východnou mystikou, keďže ide o čerpanie sily zo štyroch pôvodných prvkov a všetky tie reči o celoplanetárnej zodpovednosti o matičku Zem nemajú ďaleko od ezoteriky. Ako som si minule všimol , na otázku, či je Boh mŕtvy nám lepšie odpovie jednoduchý fakt o stave súčasného myslenia než populizátori militantného ateizmu ako Dawkins. Totiž napríklad v novootvorenom kníhkupectve Panta Rhei sú iba dve poličkové skrine venované filozofii, ale ezoterika má celé oddelenie. Len budhizmus má asi viac priestoru, než celá filozofia. Keďže moderné veľké kníhkupectvá sa snažia optimalizovať obsadenie titulov za účelom maximalizácie zisku, vyjadruje to očakávaný silný dopyt populácie po transcendentálne. S ateistickou pozíciou sa to pritom nemusí vylučovať. Totiž, naivný ateista verí často v oveľa väčšie hlúposti, než radikálni veriaci. Keď Hegel hovorí o absolútnom Duchu, tak chápať to z nejakého obskúrneho ezoterického hľadiska, by bolo hlboké nedorozumenie. Ide o absolútnu Ideu, pod ktorou ľudia kolektívne operujú a bez nej by viaceré ich činy stratili význam. Idey ako Boh, Štát, Národ, Spravodlivosť, Príroda sa nedajú ľahko uchopiť, ale napriek tomu sú určujúce pre naše konanie.
Čo to má spoločné s islamom? Veľmi veľa. Keďže „going green" bola najotrepanejšia fráza minulého roka, je evidentné, že korporátny svet súťaží o to, kto napumpuje viac green washingu do svojho marketingového mixu. Celkom vtipné je, že logicky v tejto sútaži asi nikto nemôže poraziť armádnych kontraktorov, ktorí dokážu „znížiť uhlíkovú stopu" naozaj efektívne a preukázateľne. Podobne aj emirát Dubaj lákal zbohatlíkov z celého sveta do svojho „first carbon neutral city". Dubaj nedávno ohlásil, že zahájil rokovania s veriteľmi o predĺžení splatnosti sukuku za defakto štátom kontrolovanú spoločnosť Nakheel Development. O emisii sukuku Nakheel Development a islamskom finančníctve som písal už pred dvomi rokmi pre Trend , a tu na blogu, v článku ktorý skrátene uverejnilo aj tlačené Sme. Nakheel budoval umelé ostrovy a najvyššie budovy a snažil sa to financovať tým, že napasoval islam na finančné deriváty tak, aby pri tom neporušil literu islamského zákazu úžery. No porušil ducha tohto zákazu a s budovaním svojich „babylonských veží" sa prerátal. Celkom zaujímavý fakt je, že snaha o postavenie najvyššej budovy na svete silno v histórii korelovala s existenciou realitných bublín a následným finančným kolapsom. V súčasnosti sa diskutuje o tom, či bude Grécko druhým Islandom alebo Dubajom a bude musieť opustiť eurozónu, kvôli svojej neschopnosti udržať verejné financie a dôveru finančných trhov. Pritom sa natíska myšlienka, že opustenie jednej Idey (Boha) má na svedomí koróziu inej Idey (Štát). Totiž je možné, že ak defaultuje Grécko na svoj dlh, tak zistíme, že „cisár je nahý" a bude nasledovať séria štátnych bankrotov, ktorá zapríčiní deterministický chaos a premenu celého systému, a teda sveta ako ho poznáme.
Späť k islamu a minaretom. Moslimov nemáme radi lebo jasne vystihujú našu vlastnú smutnú realitu, ktorú si ale neuvedomujeme. Ako keď nenávidíme niekoho práve preto, že podvedome nenávidíme samých seba. V predošlom článku som písal, že keď Obama posiela ďalších tridsať tisíc vojakov do Afganistanu, je to svojim spôsobom to isté, ako keď VW ohlási novú obrovskú investíciu na Slovensku. Teda Taliban to môže iba posilniť. Rovnako paradoxne sa veterné elektrárne prakticky nelíšia od minaretov. Iróniou je, že všade staviame veterné elektrárne, ktoré bez dotácii často nedávajú ekonomický zmysel a výrazne narúšajú ráz krajiny, ale ideme zakazovať moslimom minarety. Predstavme si obrázok, kde chlap v kroji na lúke kosí trávu za šumu lisov rotora obrovskej opachy nad ním. Jedine viera, že tým pomáhame planéte môže vyrovnať neestetickosť tohto paradoxu. Rozdiel medzi minaretom a veternou elektrárňou niekde na Západe je ten, že minaret je postavený často zo súkromných zbierok veriacich, ktorí okrem svojej viery toho veľa nemajú a veterné elektrárne sú postavené vďaka štátnym dotáciám z daní ľudí, ktorí si tým kupujú odpustky za svoj konzum. Neustále nafukujeme bubliny na trhoch, udržujeme „zombie" podniky a banky pri živote a tým nehorázne plytváme zdrojmi a ničíme tak prírodu. Potom si to vykompenzujeme postavením „donchichotských veterných mlynov" ako pomníkov našej hlúposti a obmedzenosti, ktorú si ani neuvedomujeme. Na moslimoch je jasne vidieť ako sú ovládaní ich ideológiou. Keďže podvedome tušíme, že na tom sme podobne, tak ich nemáme radi, lebo nám to neustále pripomínajú. Nie sme síce otrokmi šárie, ale napríklad zákonov o ochrane duševného vlastníctva. Moslimka chodí síce zahalená, ale práve závoj jej dodáva auru tajnej nedosiahnuteľnej krásy, ktorá vzbudzuje túžbu a podnecuje fantáziu. Totiž krása je posledná vrstva pod ozrutnosťou. Od krásy je vždy iba krok k monštru. Teda môžeme obdivovať stále odhalenejšie krásky na uliciach, ale podvedome vieme, že za touto výkladnou skriňou krásy sú zákony a potenciálne súdy za harassment. Liberalizmus a konzervativizmus sú identické vo svojom paternalizme, teda politická elita vie vždy lepšie, čo je pre ľudí dobré, morálne a ako by sa mali všetci správať.
Minarety, rovnako ako mrakodrapy, veže a veterné elektrárne taktiež predstavujú falický symbol. Švajčiarski populisti si teda zvolili pre nich úspešnú stratégiu „symbolickej kastrácie" islamu. V podstate odkázali moslimom toto: „Je jedno, čo si robíte so svojim prirodzením v súkromí, len ho neukazujte na verejnosti, lebo oňho prídete." Ja zastávam názor, že človek by mal mať možnosť postaviť si hocijakú budovu za svoje peniaze, na svojom pozemku ak s tým súhlasí miestna komunita. A uvítal by som, keby si environmentalisti stavali svoje „minarety" za svoje peniaze a na svojich pozemkoch. Tak to má aj najväčší zmysel z hľadiska energetickej bezpečnosti a samostatnosti. Rád si dám na strechu solárne panely a budem mať na dvore vrtuľu, keď to bude mať pre mňa ekonomický alebo „filozofický" zmysel. Ale nemám rád keď niekto zarába na daňových poplatníkoch a stavia donchichotské veterné mlyny. Moslimom patrí vďaka za to, že nám nastavujú zrkadlo. Myslím si, že každá krajina svojou imigračnou a sociálnou politikou môže sama rozhodnúť akých ľudí priláka. Napríklad vo Wall Street Journal som dávnejšie čítal, že členovia iránskej menšiny v USA majú o 40% vyššie príjmy ako priemerní Američania. Iránci vo Švédsku majú zasa o vyše tridsať percent nižšie príjmy ako priemerný Švéd. Teda krajina má na výber, či pritiahne odborníkov a podnikateľov alebo neprispôsobivých povaľačov, ktorých si potom vydržiava. Zákaz minaretov to nezmení.
