Ľudí, ktorí nepodľahnú fenoménu group think a prezentujú kritické názory potrebuje každá spoločnosť ako soľ. Dokazujú to napríklad výskumy o rozhodovaní rôznych komisií, ktoré hovoria, že ak sa v miestnosti nájde aspoň jeden nesúhlasný názor, tak človek má väčšiu šancu urobiť správne rozhodnutie. Iný výskum ocenený pre zmenu recesistickou Ig-Nobelovkou, ktorý skúma tzv. Petrov princíp, zasa hovorí, že ľudia vo svojom kariérnom postupe končia až na miestach, na ktoré nemajú dostatočné schopnosti. No a keď rozhoduje hromada takýchto „lídrov" jednohlasne, tak niet divu, že svetová ekonomika a politika je v takom stave, v akom je.
Minulý rok som sa snažil dať do širšieho kontextu Obamovu nobelovku. V skratke bol Obama ocenený za zmenu smerovania americkej zahraničnej politiky a jej menej konfrontačný tón. Trocha ironicky potom vyznievalo, že týždeň nato poslal do Afganistanu ďalších 30 tisíc vojakov. Ani nejde o orwelovské „vojna je mier", ale o to, že dnes sa čoraz častejšie vedie „vojna bez vojny". Bezpilotné lietadlá, ktoré prenajíma americká armáda (alebo priamo ich výrobcovia) CIA zneškodňujú militantov v Pakistane, Somálsku a Jemene. Kontraktori ako Xe Services (bývalý Blackwater) robia „špinavú robotu" za americkú armádu alebo jej asistujú. Nezapočítavajú sa do oficiálnych obetí, sú dobre vycvičení a ich služby znižujú armáde náklady. Cyber missile Stuxnet zasa pravdepodobne vyradila z prevádzky viaceré centrifúgy v iránskom Natanzi ešte v roku 2009. Tie boli riadené systémom SCADA, ktoré tam dodal Siemens a tento červ, ktorý sa tam dostal pomocou USB klúča (možno z nejakej konferencie o SCADA), bol na mieru ušitý práve na konkrétny typ systémov v tejto lokalite a inde vo svete nespôsobil škody.
Teda vojna je asi mier pokiaľ ju nevidíme a nepocitujeme.
Človek si povie, že keď nobelovku dostal Al Gore, tak ju môže dostať každý. Za posledné roky si ju zaslúžil asi iba Muhammad Yunnus. Prečo je ale dôležité, že tento rok bol ocenený práve Liu Xiaobo? Čína prešla za posledné dve desaťročia markantným ekonomickým rozmachom, ktorý vymanil stovky miliónov ľudí z chudoby a jej „mierový vzostup" mieša karty v svetovej politike a ekonomike. Čínskym investičným aktivitám v Afrike som sa venoval vo svojej diplomovke a tu na blogu a skupovaniu aktív na Západe napríklad tu. Tiež som písal, že Čína by si mala spomenúť na svojho Lao C' a budovať radšej jeho, ako Konfuciove inštitúty, ktoré zakladá v rámci svojej soft power stratégie po celom svete (aj u nás). Lao C' povedal, že čím viacej zákonov je, tým sú ľudia chudobnejší, a že keď štát prijíma množstvo zákonov, tak nie je ďaleko od svojho zániku. Teda Čína môže stavať aj na svojej liberálnej tradícii a vyvažovať ňou konfuciánsku etiku, ktorá dbá na harmonickú spoločnosť, hierarchiu a rešpekt pred autoritami. Dúfať, že v Číne príde v blízkej budúcnosti k nejakej nežnej revolúcii je asi nereálne, ale čínski lídri by sami získali, keby napríklad Komunistickú stranu Číny rozdelili na progresívnu a konzervatívnu a dovolili ľudom voliť jednu z nich. Možno to znie cynicky, ale ľudia potrebujú okrem chleba aj hry a spôsob ako ventilovať frustráciu a tiež pocit, že aspoň symbolicky niečo menia. Čínsky komunisti sa nemajú čoho báť, veď aj u nás majú ešte po dvadsiatich rokoch ekonomickú a väčšinou aj politickú moc potomkovia nomenklatúry alebo priamo jej príslušníci a nikomu to, zdá sa, neprekáža. Samotný kapitalizmus nedokáže priniesť demokratickú zmenu. Vykorisťovanie, ako ho popísal Marx, je v socialistických režimoch paradoxne ešte väčšie, keďže štát má úplný monopol a je defakto jediným zamestnávateľom. Preto niet divu, že sa do Číny hrnie vyrábať nejedna korporácia. Teraz je hitom aj Vietnam, tam je pracovná sila ešte lacnejšia.
Prečo je pre svet potrebné, aby Číňania popri zbohatnutí získali aj väčšiu slobodu? Možnosť slobodne sa rozhodovať o svojom živote má hodnotu sama o sebe, ako o tom opakovane písal iný laureát, Amartya Sen. Ale zlé rozhodnutia štátnych úradníkov v Číne môžu vďaka efektu motýlích krídel spôsobiť škody všade na svete. To, že dnes mnohí Američania nevedia splácať svoje hypotéky má paradoxne na svedomí aj čínska „politika jedného dieťaťa". Vysvetlil som to po anglicky tu. V skratke táto politika spôsobuje nedostatok žien, čo spôsobuje nerovnováhu na lokálnom „manželskom trhu". Kvôli silnej mužskej konkurencií nie je jednoduché získať budúcu polovičku. V Šanghaji sa žena na rande medzi prvými otázkami spýta, koľko metrov štvorcových má nápadníkov byt. Nestačí, že Ázijci sú všeobecne sporiví, kvôli nedostatku žien musia sporiť rodičia aj syn ešte viac, aby dokázali svojho syna oženiť. Tieto úspory v kombinácii s prebytkami obchodnej bilancie a snahou o udržanie lacného juanu spôsobili realitnú bublinu v USA. Číňania na udržanie podhodnoteného juanu musia vyvážať kapitál, ktorý investujú do Treasuries a aktív akými sú dlhopisy ručiteľov hypoték Fannie a Fredie. Prebytok lacných peňazí v USA spôsobil realitnú bublinu a následnú globálnu finančnú krízu. Keby Číňania nemuseli toľko šetriť, mali väčšie sociálne istoty a úverové možnosti, tak by stúpol domáci dopyt a táto nerovnováha v svetovej ekonomike by sa vyrovnala.
Na záver treba pridať trocha sebareflexie. Náš sociálny systém má aj svoje nevýhody. Ako Európania sme málo flexibilní, príliš leniví, a preto strácame pracovné miesta v prospech krajín ako Čína, ktorá pardoxne vôbec nemá dôchodkový systém. Krajiny ako Čína s výrobou získavajú často aj naše know-how. Al Gore bohatne popri zelených technológiách aj na špehovaní ľudí v miestach ako Dubaj. Naomi Klein investigatívne rozobrala ako západné korporácie pomáhajú budovať čínskeho Veľkého brata. Samozrejme na základe skúseností zo Západu. Nokia Siemens Networks pomáhajú sledovať „kriminálne živly" v Iráne, kde už spomínaný Siemens tiež veselo pomáha v rozvoji jadrovej energie. Veď jadrová energia je zelená, nie? (V Iráne určite). Ani my na Západe si nevieme otvorene priznať, že vojny v Iraku a Afganistane boli príliš nákladné a málo účinné, a teda chybné rozhodnutie. A ľudí, ktorí nám to otvorene povedia, ako Julian Assange z WikiLeaks sa snažíme zdiskreditovať. Kvalita demokracie sa dá asi najlepšie merať postojom k menšinám. No a u nás v Európe narastá paranoja, xenofóbia a nacionalizmus. Samozrejme všetky populistické opatrenia činíme s „ľudskou tvárou". Pokým sme sa zadlžili po uši naháňaním teroristov, tak vo svete zúri oveľa nebezpečnejšia vojna, ktorú si nikto nevšíma. Ide o vojnu drogových kartelov, ktorá má síce nízku intenzitu, ale spôsobila nespočetné krutosti páchané zločincami ako aj políciou. Stačí si pozrieť napríklad dokument o brazílskych špeciálnych jednotkách BOPE. Na budúci rok by som dal nobelovku tomu, kto presadí celosvetovú legalizáciu drog a tým toto utrpenie zastaví a rozloží tak gangy, ktoré predstavujú do budúcnosti oveľa väčšie nebezpečenstvo než teroristi dnes. Smutný je fakt, že celosvetová legalizácia by asi neprospela zotaveniu svetovej ekonomiky a finančných trhov.
Svet je dnes oveľa viac prepojený a je komplikované sa v ňom vyznať. Stále však platí, že viac slobody a menej násilia prospeje každému.
