Podporujem prvý Dúhový pochod, lebo je to pre mňa Udalosť v zmysle pojmu Alaina Badioua. Teda predstavuje niečo dôležité iba pre zainteresovaných. To sú paradoxne hlavne konzervatívni kresťania a homosexuáli. Majorita je voči pochodu indiferentná a zajtrajšou akciou sa pre nich nič nemení. Pre mňa je kľúčové slovo „prvý". Druhý pochod by som asi podporiť nešiel, ale ten prvý má existencialistický náboj v zmysle Kierkegaardovho „kroku viery". Teda bláznivé vykročenie do neznáma. Palko a ostatní konzervatívni kresťania berú fakt, že ide o prvý „Dúhový pochod" hystericky, niečo ako keby do ich nepoškvrnenej krajiny mal zajtra vniknúť satan a všetko bude stratené. No mali by si skôr spomenúť, že aj oni boli niekedy prenasledovanou menšinou, a preto ak už pochod nepodporujú, tak by mali aspoň taktne mlčať.
Raz dávno mi môj spolubývajúci, ktorý je maďarskej národnosti, povedal, že chce, aby aj jeho deti vyrastali s pocitom menšiny. Totiž kto zažije pocit menšiny a občasné poníženie s tým spojené, získava schopnosť empatie, spolupatričnosti a lepšie rozumie ľuďom. Kto tento pocit nezažil, prišiel o veľa.
Nalejme si čistého vína. Ani Palkovi kresťania a ani Weisenbacherovi homosexuáli nie sú tie najviac diskriminované skupiny. Zvoliť si jednu z množstva identít, ktoré človek má a podľa toho ho posudzovať a robiť z neho obeť, je hlúposť. Mladý Róm, ktorý vyrastal v detskom domove a je povedzme aj gay to určite nemá v živote ľahké, rovnako ako napríklad chudobní kresťania v krajinách s moslimskou majoritou. Ale vyslovovať paušálne súdy na základe jednej identity je podľa mňa nepostačujúce.
Na minuloročnej Pohode sa mi páčil výrok Fedora Gála, ktorý povedal, že sloboda je stav mysle a nie politiky. Sú ľudia, ktorí dokážu byť slobodní za každého režimu. Každá menšina si musí uvedomiť, že jej životný štýl prináša vyššie náklady spoločenskej akceptácie. Podobne, ako na mieru vyrobený produkt bude vždy drahší ako ten sériovo vyrábaný. Náklady akceptácie menšín sú vyššie, ale aj vďaka tomu je aj hodnota takéhoto životného štýlu vyššia. Práve stratou statusu menšiny sa môže vytratiť aj polovica spolupatričnosti a vzrušenia.
To je ten paradox. Ideológie často dosiahnu opak svojich cieľov. Komunisti dokázali ožobráčiť proletariát tak, ako by sa to nepodarilo nijakému kapitalistovi a konzervatívna politika už roky dosahuje presný opak než jej deklarovaná snaha o zachovanie hodnôt a napríklad boj proti drogám. Napríklad stačí zakázať Absint a hneď bude príťažlivejší. Môj francúzsky kamarát si ho vždy keď je v Španielsku kúpi, ale keby Absint bol vo Francúzsku legálny, tak oňho pravdepodobne ani nezavadí. Rovnako ako dekriminalizácia drog vedie k nižšej spotrebe (napr. porovnanie Holandska a Francúzska), lebo sa vytratí pôžitok zo zakázaného, tak aj „dekriminalizácia homosexuality" bude mať pravdepodobne rovnaký efekt. Teda, keby Palko uvažoval racionálne, tak by mal byť zajtra na čele Dúhového pochodu.
Na tom vtipnom „pochode proti pochodu" bola aj moja mama, ktorá na kameru hovorila, že „je z desiatich detí a má päť detí, a preto veľmi podporuje rodinu." To isté, ale môže povedať každá druhá Rómka. Verím, že väčšina homosexuálnych párov by dokázala vytvoriť lepšiu rodinu, ako bola tá, v ktorej som vyrastal. Mame som ale veľmi vďačný a vážim si ju. Aj ona mi pomohla pochopiť to, za čím určite smútia aj viacerí bývalí disidenti: „Byť diskriminovaný znamená byť slobodný".
Páči sa mi motto na blogu Roberta Mihalyho: „Som človek, ktorý navôkol vidí iba ďalších ľudí, nikoho viac a nikoho menej". Ja by som dodal, že „len ak vidíme iba človeka, dokážeme vidieť viac ako len jeho".
