Problematika rodovej rovnosti sa nedá zúžiť na politiku alebo hormóny. Rozhovor Daniely Ostatníkovej zožal úspech a mnohí muži sa v diskusiách rozplývali nad šarmantnou vedkyňou, ktorá je zároveň matkou štyroch detí a jej názory propagujú tradičnú rodinu a idú proti duchu všetkých tých bruselských hesiel a kvót. Mne sa ten rozhovor a myšlienky tiež páčili. Ale človek si musí uvedomiť, že to, čo ho presvedčilo neboli iba prezentované fakty, ale hlavne psychológia. Od vedkyne, ešte k tomu lekárky, ktorá je fyzicky pekná, prijmeme ľahšie názor, nech by bol akýkoľvek. Ľavicová feministka nám možno predá svoje názory ťažšie, lebo nehovorí jazykom exaktnej vedy. Ale treba si uvedomiť, že ani oblasti výskumu napríklad Pietruchovej a Ostatníkovej sa neprekrývajú. Feministky vidia v boji o rodovú rovnosť snahu o pokrok v zmysle historicizmu Hegela a Marxa. Teraz nejde o to, či historicizmus spolu s Popperom odmietame. Dôležité je vnímať rodové otázky v čase a celistvo, teda vidieť ich z pohľadu celého lokálneho „ekosystému" dnešnej doby. Ani obhajcovia tradičnej rodiny nedokážu cestovať v čase a ich „tradičná rodina" sa bude dosť líšiť od rodín z minulosti.
Na rodovú nerovnosť určite rozhodujúco vplýva lokálna kultúra, ale netreba zabúdať na ekonómiu, psychológiu a štát. Skúsme si načrtnúť celkový ekosystém a hneď prejdime na zaujímavé prípady, ktoré ilustrujú ťažkosti slobodných černošiek v Amerike a slobodných Číňanov v Šanghaji. Predstavme si lokálne a historicky daný, ale dynamicky sa meniaci ekosystém v ktorom sa nachádza viacero manželských (alebo partnerských) trhov, ktoré sa len čiastočne prekrývajú. Je to smutné, ale upratovačku si manažér zoberie za ženu oveľa skôr vo filme, než v realite. Rovnako nevidíte mnoho černošsko-ázijských párov v USA alebo veľa Slovákov, čo by nemalo problémy zobrať si Rómku. Preto nie je jeden, ale viacero „manželských trhov" dokonca v jednom jedinom meste, ktoré oddeľuje rasa, trieda a nepriamo aj konkrétna štvrť. Na týchto trhoch taktiež intervenuje štát svojou rodinnou a rodovou politikou. Preto Dostál má len čiastočnú pravdu, keď brojí proti zasahovaní štátu do rodových záležitostí. Veď štát veselo zasahuje do rodinných záležitostí. Rodinná politika je pritom iba podhodená omrvinka v porovnaní s tým, že mu najprv zaplatíme polovicu príjmu na daniach a odvodoch. Keby nám štát bral menej, mohli by sme pracovať menej a byť dlhšie s našimi milovanými - či už je to manželka a štyri deti alebo lesbická priateľka. Na obranu Dostála treba povedať, že bruselské smernice tiež nie sú veľmi demokratické, takže kritika v zmysle „demokrat odtiaľ - potiaľ" je vedľa.
To, že nás štát oberá o peniaze, a teda čas s našimi blízkymi, nie je ešte to najhoršie. Thákur a Exupéry vo svojich básňach krásne vystihujú to, že keď muž pracuje ďaleko od rodiny, je často bližšie pri nej, ako keby pozeral v obývačke televízor. Ale štát deformuje „manželský trh" aj oveľa horšie. The Economist priniesol nedávno smutný pohľad na vyhliadky mladých slobodných černošiek v USA v zmysle nájdenia si schopného partnera a stabilného vzťahu. Príčinou je fakt, že Amerika je No. 1 už iba v počte väzňov na obyvateľa a mnoho väzňov je práve z radov černochov uväznených za drogové delikty kvôli prísnej a diskriminačnej protidrogovej politike (za crack ideš sedieť, za koks nie). Tým, že každý deviaty černoch vo veku 20 - 29 rokov je odstránený z manželského trhu, nastáva na ňom veľká nerovnováha na úkor slobodných černošiek, kotré majú zúžený výber partnerov. Americkí konzervatívci, ktorí tak bojujú za rodinné hodnoty, by paradoxne neurobili chybu, keby zmiernili protidrogovú politiku. Opačný príklad predstavuje čínska politika „jedného dieťaťa", ktorá diskriminuje mužov na manželskom trhu. Jednou z prvých otázok, ktoré položí dievča na rande v Šanghaji je, koľko metrov štvorcových má byt jej nápadníka. Kvôli nedostatku žien prebieha na tomto lokálnom manželskom trhu ostrá konkurencia medzi mužmi, a ich rodiny musia veľa šetriť, aby oženili svojho syna. Vtipný je efekt motýlích krídel, keďže toto šetrenie bolo jedným z dôvodov dnešnej hospodárskej krízy. Takže na rodovú rovnosť vplývajú štátne intervencie v ekonomike a aj mimo nej.
Pre zmenu prejdime od teórie verejnej voľby k starej dobrej ľavicovej kritike. Ostatníková a Pietruchová, aj keď majú opačné názory, obe kritizujú konzum a zameriavajú sa na iné hodnoty. Treba si uvedomiť, že tak činia z pozície uvedomelých žien vyššej strednej vrstvy. V boji feministiek o svoje práva, ide často o boj medzi uvedomelými ženami z vyšších tried so ženami z nižších tried. A vyššie uvedený príklad amerických konzervatívcov dokazuje vlastne niečo podobné. Pokiaľ vedieme „kultúrne vojny" o hodnoty a obraz spoločnosti, tak sa veselo nechávame okrádať štátom a korporáciami. Aj hodnoty tzv. Novej ľavice, o ktoré sa opiera Juráňová pri kritike Dostála sú len náplasťou za nemožnosť zmeniť podstatu ekonomických vzťahov v spoločnosti. Je fajn, že odmietame konzum, ale stále zostávame v ekonomickej realite, lebo zo vzduchu sa žiť nedá. A rovnako nie každá žena sa dá zbaliť len na „cisárové nové šaty" a s tým potom súvisia aktivity a správanie mužov. Je správne, že ženy požadujú rovnaké zaobchádzanie, práva a ohodnotenie. Lenže by mali byť viac, nie menej radikálne. Rovnako by si mali uvedomiť, že ich nepriateľmi nie sú muži, ale štát a korporácie. Predsa ak je si žena sama sebe šéfkou, tak nepotrebuje kvóty ani smernice. Na udržanie statu quo a moci, je vždy efektívna formulka „rozdeľuj a panuj", lenže takto dostávajú ženy namiesto skutočnej zmeny, len bruselský marketing.
Dnes sa scvrkáva stredná vrstva kvôli nárastu daňového zaťaženia a jej platy stagnujú kvôli IT revolúcii a globalizácii. A namiesto toho, aby sme sa pýtali prečo končia naše peniaze v čiernej diere zvanej štátna pokladňa a v oligopolistických ziskoch korporácii, tak si vybíjame sily v kultúrnej vojne o to, či sa má nejaký papaláš venovať rodovej politike, alebo nie.
