Od Amartyu Sena, nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu, som čítal viacero kníh. (Moje písanie v tomto momente prerušili štyri žirafy, ktoré sa objavili pri jazere, kde som). Dvakrát som čítal Equality Reexamined, ktorá je iba pre masochistov a viackrát som čítal Development as Freedom, ktorá je veľmi pútavá a vcelku výborná. Oproti tomu je Identity and Violence až trápne slabučká. The Idea of Justice, ktorú navrhuje Baťo SaS som ešte nečítal, ale je to v podstate súhrn Senovych myšlienok a kritika Rawlsovej teórie spravodlivosti. Amartya Sen je veľký humanista a jeho hlavný prínos spočíva v chápaní blahobytu v zmysle schopnosti a nie statkov. Sloboda je podľa neho kľúčová pre ekonomický rozvoj a chápe ju široko, ako slobodu rozvíjať svoje schopnosti . Senove myšlienky mali veľký vplyv na inštitúcie ako Svetová Banka a IMF, pre ktoré pracoval ako poradca. V celku logická otázka preto je, či pôsobenie týchto inštitúcii možno zhodnotiť celkovo ako úspešné, alebo ani zďaleka nie. Nepochybujem o čiastkovom prínose, ale zisťujeme, že problém je hlbší a je niekde inde. Sen používa štyridsať rokov starý ekonomický model jedinca, moderné poznatky v psychológii, neuroekonómii alebo v teórii hier zďaleka obchádza, lebo by mu asi nesedeli do jeho skladačky. Má pravdu, že abstraktná Rawlsova teória spravodlivosti nevedie nikam a treba sa zamerať na konkrétne riešenia, ktoré zlepšujú životy a schopnosti konkrétnych skupín ľudí. V tomto ho asi obdivuje Baťo, ktorý by sa dal označiť ako paternalistický liberál. Sen je ale liberálnejší ako Baťo, vystupuje proti technokratom a politike diktovanej elitou. No jeho viera v demokraciu je príliš naivná a nepočíta so štruktúrami moci a už spomínanou teóriou hier. Rawls sa dá kritizovať aj z pohľadu Smithovej „ability to appear in public without shame", teda paradoxu relatívneho bohatstva a samozrejme jeho teóriu ničí ľudská psychika plná závisti, ktorú skôr či neskôr využijú populisti. Nadnesene sa dá povedať, že občan v demokracii je kráľ, ale kráľ v konštitučnej monarchii (bez reálnej moci). Senov humanizmus vás síce chytí za srdce, ale je falošný. Najlepšie to vidno v už spomínanej Identity and Violence, kde Sen ponúkol veľmi slabú kritiku Huntingtona a jeho Stretu civilizácii, ktorú nedokázal premôcť ani Fukuyamov Koniec histórie. Senov odpor k technokratom a napríklad kritiku čínskej politiky „jedného dieťaťa", o ktorej písal aj Baťo uznávam. Myslím si, že práve dnes, keď všade strašia ekologickí neomalthusiáni, je dôležité ľuďom názorne ukázať, že práve mier a vzdelanie znižujú počet narodených detí na ženu v rozvojových krajinách a vojny ich práve zvyšujú, ako krásne ukázal Hans Rosling.
Povinné čítanie pre SaS aj Baťa by mali byť skorej knihy mysliteľa Malcoma Gladwella. Ten vidí svet viac holisticky a má viacero originálnych pohľadov. Dokazuje, že aj umiernený paternalizmus, zlá regulácia a jej nečakané dôsledky vedú k ohromujúcim výsledkom. Napríklad odpovedá, prečo sa skoro všetci českí a kanadskí hokejisti, ktorí sa dostanú na olympiádu narodili v prvých troch mesiacoch v roku. Rovnaký systém zlyhania napr. demokracie predstavuje abecedný zoznam kandidátiek, kde majú väčšiu šancu zvolenia mená na začiatku abecedy. No jeho kľúčový poznatok v knihe Outliers je, že blahobyt, zdravie a úspech jednotlivca záleží oveľa viac na komunite, rodine, čase a mieste kde sa narodil, ako na jeho vlastných schopnostiach alebo štátnej intervencii. Krásne to ilustruje príbeh amerického mestečka Roseto, kde žili donedávna výlučne talianski prisťahovalci z istej oblasti na Sicílii. Z určitého nepochopiteľného dôvodu muži v Rosete trpia oveľa menej srdcovo-cievnymi ochoreniami ako priemerný Američan a dokonca okolité dediny aj napriek tomu, že sú náruživí fajčiari a zle sa stravujú. Po rôznych výskumoch sa došlo k jedinému záveru, že zdravie treba chápať v zmysle komunity. Teda dobré vzťahy, pokojný a vyrovnaný život je pre zdravie oveľa dôležitejší ako zásahy paternalistického liberalizmu. Tu už vidíme závan poézie. Liberál môže zaviesť vždy nové opatrenia, po zákaze fajčenia môže zakázať slaninu, sladkosti alebo soľ, ale blahobyt a už vôbec nie slobodu jednotlivca tým nezvýši.
Rada Baťa si veľmi vážim a považujem ho za špičkového a veľmi sčítaného novinára, ale niektoré jeho myšlienky majú podobný efekt ako rady laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu vo vedení LTCM, ktorými ho priviedli k bankrotu a spustili tak Ázijskú finančnú krízu na konci 90-tych rokov. Ako som už viackrát písal, Baťo je uväznený v diskurze Univerzity, teda vedeckého nazerania na svet, ktoré je samo o sebe utópiou, lebo človek sa nedokáže oslobodiť od diskurzu Majstra. Samozrejme moc je jazyk, teda ľudia, ktorí používajú technické výrazy a sú špičkou vo svojom odbore, sa často nazývajú (IT, finanční...) guruovia. Od nich nechceme len to, aby nám vysvetlili budúcnosť technológie, alebo stav ekonómie, podvedome chceme, aby nás zachránili (postava lekára to zosobňuje dokonale). Lenže práve vytváranie týchto elít pomocou štátnej moci a médií (napr. Greenspan, Bernanke) spôsobuje nesmierne škody. Takto vytvorené elity operujú s nesmiernym pákovým efektom, a teda viera v ich chybné rozhodnutia má za následok katastrofy ako súčasná hospodárska kríza. Preto nesúhlasím s Baťovou kritikou a naďalej som presvedčený, že čím menej regulácie na úrovni štátu (a teda médií), tým lepšie. Práve komplikovaná byrokracia (napr. EÚ) vytvára priestor pre pravú anarchiu, absencia byrokracie a paternalistickej ruky štátu núti ľudí byť ostražitými a myslieť vlastnou hlavou. Nehovoriac o tom, že štát je vždy prinajlepšom nutným zlom a hlavne v našich končinách akosi splýva s organizovaným zločinom. Socialistické režimy boli ako sadistický rodič, dnešné demokracie sú ako rodič, čo si kupuje lásku svojich detí cukríkmi. Rodič, ktorý nesebecky miluje svoje deti, im dá slobodu a rešpektuje ich rozhodnutia. Samozrejme takýto rodičia sú skôr výnimkou, preto je pre občanov asi lepšie byť „sirotami".
Falošný humanizmus a falošná solidarita sú zdrojom všetkého zlého v dnešnom svete. Zlo vzniká oddelením poznania od súcitu. Poznanie a súcit, keď sú osamote vedú k zlým riešeniam a rozhodnutiam. Sen a Baťo spájajú poznanie s falošnou solidaritou. Pravá solidarita vyviera organicky z jednotlivca alebo určitej komunity a nedá sa politicky nanútiť. Otázka je ako preklenúť tento paradox.
Fukuyama v jeho Our Posthuman Future varuje pred pokrokom v biotechnológiách, ktoré podľa neho zničia našu jedinečnosť. Totiž iba náhode (a génom) vďačíme za to, že sme sa narodili takí, akí sme. Túto jedinečnosť nazval Factor X (asi podľa toho dostala meno populárna britská relácia). Pomocou biotechnológii bude možné korigovať naše telesné a možno aj duševné nedostatky a prídeme tak o Factor X. Slavoj Žižek s tým polemizuje a ako lacanovec a psychoanalytik chápe, že Factor X nie je v objekte, ale v oku subjektu, ktorý na objekt hladí. Ide o Lacanovo petit a, teda to, čo je v človeku viac než človek, čo ho robí zvláštnym a z nepochopiteľného dôvodu príťažlivým. Žižek uviedol príklad kontroverznej série fotografii, ktorú pred vyše dvadsiatimi rokmi publikoval nemecký časopis Stern. Odfotil skupinu bezdomovcov pred a po tom, ako ich novinári nechali umyť, oholiť a obliecť do najdrahších šiat. (Podobné fantázie som mal aj ja ešte ako dieťa). Z bezdomovcov sa stali na nepoznanie iní ľudia, čo vyvracia teóriu Factor X. Teda šaty naozaj robia človeka. K podobným okamžitým predsudkom sa vyjadruje aj spomínaný Gladwell v knihe Blink, kde napríklad vysvetľuje prečo sú skoro všetci CEOs nadpriemerne vysokí. Teda keď sme zaľúbení, je to viac kvôli nám samým, ako vďaka charakteru alebo výzoru nášho objektu lásky. Otázka je ako dosiahnuť to, že vidíme niečo krásne v každom človeku. Dokáže to asi iba kresťanská nesebecká láska agape. Freudián Stern ju opisuje ako štádium genitality (najvyššie štádium po analite a oralite) a ako príklad uvádza vedca, ktorý keď zistí, že jeho vynález by dokázal zničiť ľudstvo, zničí roky svojho výskumu a zahodí kariéru, bez toho, aby sa tým niekomu pochválil. Básnenie o agape je síce pekné, lenže ako všetci vieme, nábožensky náruživí ľudia s iskrami v očiach sú väčšinou úplne mimo reality, mimo konkrétna, niekde v oblakoch svojich abstraktných konštrukcii a svoje „milované objekty" chcú po prvej minúte konvertovať na svoju pravdu, ktorá za sebou ťahá krvavú stopu naprieč históriou.
Keď som bol ako osemnásťročný v Sarajeve na konferencii Unicefu a sám som sa prechádzal popri stánkoch s pirátskymi cédečkami, zoznámil som sa s jednou mladou predavačkou, ktorá bola moslimka a opisovala ostreľovanie mesta počas vojny. Potom ako sme sa rozlúčili, ma prenikol hrozne silný pocit lásky k celému svetu, spojený so smútkom a istým odhodlaním žiť pre to, aby som zabránil ďalším vojnám. Áno bolo to patetické a iracionálne, ale nejako som cítil, že každý človek je tak krásny a vzácny, že keď zomrie vo vojne, akoby zomrel celý svet. Išiel som do prenajatého bytu, plakal som a nakreslil nejakú abstraktnú čmáranicu. Tento a podobné zážitky ma motivovali študovať medzinárodné vzťahy. Teraz som oveľa väčší cynik, realista a pesimista a všetko vidím nesmierne komplikovane. Práve som v Keni a tiež som dosť emotívne pohnutý a uvedomil som si jednu myšlienku, ktorú vyjadrím radšej po anglicky:
"Some (All if we feel agape) people are like wildlife, they are too precious to be hunted down, you can just admire their beauty and bask in it."
Nie je to nejaká úžasná myšlienka, ale keď z nej odstránime náboj poézie, tak dostaneme úplne iný negatívny kontext - kontroverznú myšlienku Petra Sloterdijka (slumy, getá Detroitu, rómske osady...sú nekontrolovateľné, preto ich je lepšie buď ohradiť ako prírodné rezervácie alebo zbúrať )
Toto je asi kľúč k agapé. K láske sa nedá dostať priamo, skratkou a násilím. Láska sa nedá dosiahnuť psychickým a nedajbože fyzickým násilím. Bez slobody nie je ani láska a teda ani pravá solidarita.
Teda slepá ulička populistickej, pragmatickej alebo paternalistickej politiky sa dá prekonať buď pozitívne cez poéziu paradoxu kresťanskej lásky agapé (John Milbank) alebo negatívne cez Žižkovu amorálnu etiku a etické násilie. Ja som na strane agapé (Poslední budú prví...). Žižek by napríklad nemal problém asistovať kamarátovi, ktorý chce spáchať samovraždu. V protiklade s týmto postojom, je krásny príbeh za napísaním Gombrowiczovej knižky A Guide to Philosophy in 6 Hours and 15 Minutes. Gombrowicz raz požiadal svojho najbližšieho priateľa Dominica de Roux, aby mu zohnal jed, lebo už nechcel ďalej žiť. Jeho priateľ namiesto toho, aby tak urobil, poprosil Gombrowicza, či by mu a jeho žene nemohol urobiť pár prednášok o filozofii a tým ho priviedol na iné myšlienky. Tento kontext som sa dozvedel až po prečítaní celej knihy, ktorá je záznamom daných prednášok a veľmi ma dojal. Človek potrebuje hlavne lásku a dobrých priateľov a až potom všetko iné.
Inšpiráciu môžu naši politici čerpať napríklad z krásnych poetických coververzii komerčných shitov v podaní Yael Naim alebo Antonyho. Politika je až po krk v žumpe a trocha poézie a agapé by jej nezaškodilo.
Je utópiu myslieť si, že politika s neuskutočniteľným prísľubom sociálneho štátu (viď Grécko) sama dokáže prekonať ľudské utrpenie. Môže dodať nádej na zmenu, ale človek potrebuje poéziu agapé, aby prekonal priepasť v sebe samom a priekopu, ktorá ho oddeľuje od jeho blízkych. Priznám sa, že SaS budem voliť, a to hlavne kvôli ľudom ako Robert Mistrík. Vďaka nemu sa neobávam, že SaS bude len stranou populistov.
