Prvý vtipný fakt je, že daný Gatesov príhovor školákom je tzv. urban legend, teda samotný internet nás dezinformuje. Pravidlá sú písané v duchu puritánskej etiky, ktorá, ako by asi povedal Daniel Bell, v postmodernom svete veľmi nefunguje. Malcolm Gladwell by zasa namietal, že Bill Gates vďačí viac dobe, kedy sa narodil, ako svojmu umu za svoje bohatstvo. Lenže ani tvrdá práca a „hard skills" nás dnes ďaleko bez kultúrnej citlivosti a soft skills nedostanú.
Svet sa od pádu dvojičiek dosť zmenil. Je plochejší, otvorenejší, ale bohužiaľ zároveň menej slobodný. S rozmachom sociálnych sietí strácame aj zvyšky súkromia a vytráca sa subjektivita. Láska bez subjektivity nemôže existovať a človek sa dnes vie nájsť akoby až v nenávisti a vyhranení sa voči iným. Pekne to dokazuje súčasné dianie okolo výročia teroristických útokov v New Yorku. Namiesto spoločných modlitieb, prebiehajú protesty proti výstavbe mešity, pokusy o pálenie Koránu a protesty proti týmto pokusom. Technológie zároveň menia definíciu slobody slova. Ak človek spáli so známymi niekde na chate Korán je to čosi iné, ako keď tento počin zavesí na YouTube. V druhom prípade to môže spôsobiť smrť nevinných ľudí až niekde v Pakistane. Rovnako sa môžeme zamyslieť koľko Koránov si moslimovia paradoxne spálili sami pri všetkých tých bombových útokoch. Ale to by sme odbočili od témy.
Trochu sa zamyslime, čo robí sväté knihy svätými? Obal? Papier? Samotný text? Budú v budúcnosti moslimovia protestovať, keď niekto demonštratívne vymaže Korán zo svojho iPadu? To znesväcovanie pálením je skôr posledným výkrikom subjektivity, ktorá sa objavila v náboženskej neznášanlivosti. Pointa je, že „virtuálno" samotné nemožno znesvätiť alebo vymazať. Informačné technológie sú akoby novou „svätou knihou", ktorú ale nie je reálne možné znesvätiť. Táto „kniha" zároveň začína postupne obmedzovať našu slobodu viac ako (iné) náboženstvá. Ako som už písal: Niekedy o vašich hriechoch vedel len pán Boh, dnes sa o nich môže dozvedieť celý svet, a preto Eric Schmidt z Googlu špekuluje, že v budúcnosti si mladí ľudia budú musieť zmeniť meno, aby unikli svojej „temnej cyber minulosti". Teda napríklad potenciálny zamestnávateľ, ktorý je moslim môže zistiť, že ste sa zamladi hanlivo vyjadrovali o islame.
Teraz v Economiste vyšiel až mrazivo zaujímavý článok o tom, ako IKT v podstate za posledné desaťročia zobrali pracovné miesta strednej vrstve a ochudobnili ju. Píše sa tam o videu s robotom, ktorý nešikovne skladá bielizeň. Ide o robota PR2 od firmy Willow Garage, ktorý stojí 400 tisíc dolárov a bielizeň skladá asi 30-krát pomalšie ako normálny človek. Teda priemerne šikovní manuálni pracovníci sa o svoju prácu ešte dlho nemusia obávať. Naopak stredoškolsky vzdelaní pracovníci, pôsobiaci v službách, teda napríklad účtovníci alebo pracovníci bánk už teraz na svojich platoch pociťujú, že technológia ich pomaly vytláča. Teda virtuálni roboti sú v súčasnosti oveľa schopnejší ako tí fyzickí. Slovensko a celkovo krajiny V4 vykazujú najvyššie percento populácie s ukončeným stredoškolským vzdelaním v EÚ. A dnes sa pomaly na každú pozíciu vyžaduje titul. Pritom tu defakto nemáme vysoké školy. Teda aspoň čo sa týka ekonomických vied a výskumu. Z tohto pohľadu by bolo paradoxne lepšie keby malo Slovensko viac kvalitných učňovkárov a napríklad IT špecialistov, ako keby mal mať každý ukončenú strednú školu a poprípade nejaký proforma titul. Švajčiarsko si váži svojich remeselníkov rovnako ako špecialistov. Paradoxne toto je cesta k úspechu. Lenže treba sa pozrieť ešte viac do budúcnosti.
Konkurencieschopnosť krajiny nespočíva iba v počte kvalifikovanej pracovnej sily, ale aj v miere celkovej tolerantnosti populácie. Chcelo by to výskum, ale podľa mňa rovnako ako miera korupcie negatívne ovplyvňuje ekonomický rozvoj, tak tolerantnosť a medzikulturálna citlivosť pôsobí opačne. Napríklad USA a Švajčiarsko sú tradične nábožensky tolerantné krajiny. Tento prístup je v úplnom protiklade k postoju, aký razí Palko a Lipšic. Ukrajinci sú síce podobnejší nám ako Indovia, ale IT veľmoc z nás urobia iba ťažko. A tu sa dostávam k pointe. Aj IT špecialista pohorí, ak mu chýba kultúrna citlivosť. Preto treba už na stredných školách zaviesť predmet medzikultúrnej komunikácie. Žiaden manažér sa bez nej nezaobíde a určite by som ho ako majiteľ firmy nenechal bez takéhoto vzdelania uzavrieť čo i len jeden obchod s cudzincami. Práve takéto obchody často pohoria na detailoch akými sú kultúrne rozdiely. Je super, že ideme učiť viac angličtiny. Ale možno by stačilo menej dabovať filmy. Angličtina je nevyhnutná a mala by byť samozrejmosťou, ale budúcnosť je asi v čínštine.
Vráťme sa k robotom. Japonci vymysleli androida, ktorý reaguje na silu dotyku. Vyzerá to, akoby mal emócie. Muž ktorý stvoril túto krásnu androidku ju roky vylepšuje ako svoje hobby. Keď jej silnejšie stlačí ruku, ona reaguje podráždene. Technologicky je to síce úžasné, ale psychologicky je to primitívny poznatok. Vidno tu paralelu s drahým robotom PR2, ktorý vám za 400 tisíc dolárov poskladá bielizeň alebo donesie pivo. Ani roky programovania nedokážu dosiahnuť to, čo chvíľa porozumenia medzi dvoma ľuďmi.
Otázka je, či je etické ubližovať robotovi. Je to dôležité kvôli paralele s nehumánnym narábaním s tzv. homo sacer. Teda „ľuďmi zbavenými ľudskosti" ako sú teroristi, alebo gangstri v slumoch. Majú síce emócie, ale sú naprogramovaní na nejaký úkol a javia sa neľudsky. Ako ďaleko možno zájsť pri ich mučení rieši napríklad film Unthinkable so Samuelom Jacksonom.
Možno treba pochopiť, že všetci máme podobný „operačný systém", aj keď na ňom bežia rôzne aplikácie ako Biblia alebo Korán. A náš „operačný systém" dokáže zresetovať láska, alebo jej protipól nenávisť. Toto nás spája a ešte schopnosť cítiť bolesť. Inak sme všetci ako divní nepreniknuteľní roboti. Svojho blížneho nemôžeme nikdy úplne spoznať a vždy nás oddeľuje obrovská priepasť, na ktorej preklenutie potrebujeme veľa lásky, citlivosti a pokory, ktorá vyviera z prežitej bolesti.
