Všetci nejako tušíme, že to každodenné mediálne sčítavanie nových excesov a majetkov, ktoré Slota vlastní alebo používa asi nie je to najpodstatnejšie na tejto obskúrnej postavičke. Teraz nemyslím na to Frommove byť je viac ako mať, ale na klasickú otázku, ktorá sa derie do mysle pri sledovaní hocakej stupídnej reality šou: Naozaj sa dá niekomu vyznať úprimne lásku pri svetlách reflektorov, osvetľovačoch, zvukároch a režisérovi, ktorý drží v ruke scenár? Asi nie. Podobne je to aj s oplzlou prskajúcou kulisou zvanou Ján Slota. Áno, šaško v bábkovom divadielku má pekné autá. A čo má byť? Jediný problém je, že táto šou vyprodukuje veľa Slotových učňov, ktorí budú dravší a psychicky narušenejší ako tí Trumpovi učni z rovnomennej šou.
Kierkegaard napísal v úžasnej knižke Rovnováha medzi estetickým a etickým pri utváraní osobnosti, ktorá je súčasťou jeho základného diela Buď - alebo krásnu myšlienku: „Ľudia si myslia, že robiť dobro je ľahké, stačí iba začať, no na konanie zla treba talent." To vysvetľuje, prečo nás a média zaujme skôr to, ako biele goliere s pomocou bielych koní sofistikovane ukradnú miliardu, a nie to ako matka Tereza logisticky zvládne nakŕmiť tisíce hladných krkov. To je predsa nepodstatná banalita a aj tak si matka T podľa niektorých robila iba predpohrebnú kampaň.
Pre Kierkegaarda dobro znamená konať. Vykonať svoje poslanie a povinnosť, ktorú cíti človek vo vnútri a ktorá teda nie je určená niekým zvonku a mimo neho. V útlej a nadčasovej knihe Súčasnosť sa kriticky stavia k reflexii. Tento jeho kľúčový pojem sa dá ilustrovať na príklade človeka, ktorý vidí, že sa niekto topí a namiesto toho, aby mu išiel pomôcť si o tomto zážitku napíše na svoj blog. Aj Alojz Hlina píše blogy, ale Alojz Hlina hlavne demonštruje. A to je to kieregaardovské etické konanie, alebo ako píše Žižek lacanovskými pojmami - vymanenie sa z veľkého Druhého. To je ten existencialistický pocit pouličných kazateľov. Keď som stál na námestí SNP v Bratislave a počúval Hlinove slová a vízie akoby z iného sveta, prešli pri mne babka s dedkom a dedko zašomral: „Ktovie kto ho platí". Presne to je hlas reflexie a veľkého Druhého.
Reflexia s jej cynizmom je zlá. Cynizmus obyvateľstva bol aj pre komunistov vítaným nástrojom upevnenia moci. Niektoré tvrdenia sa nemali brať príliš vážne. Práve horlivci - ľudia ako Hlina, ktorým kategória ako národ a vlasť naozaj niečo hovorí, sú skutočnými nepriateľmi režimu. Podobne by sa mohol presvedčený sociálny demokrat pýtať, prečo Fica ešte neomrzelo dookola opakovať „Smer-Sociálna Demokracia".
Slota je zosobnením výroku, že „všetci ľudia majú svoju temnú stránku, no niektorí majú iba tú". Miliardár, ktorý vždy iba dvakrát okrádal štát, oplzlo nadáva policajtke a v duchu postmoderny a virtualizácie bohatstva kradne pri predaji emisných kvót a súčasne rozdúchava nepriateľské vášne k naším južným susedom. Jedným šmahom ničí všetky tie prázdne politické všadeprítomné žvásty o potieraní organizovaného zločinu, boji proti korupcii a globálnemu otepľovaniu, o ochrane štátnych záujmov, o rovnosti pred zákonom, rodovej rovnosti a rovností šancí...No nie je to také jednoduché. Keby Janko Slota neexistoval, museli by sme si ho asi vymyslieť. Toto nenávidené stelesnenie zla totiž spätne konštituuje najväčšie zvrhlosti na akože „pradávne prirodzené samozrejmosti". Podobný príklad uviedol Žižek s nenávidenými populistami ako Le Pen a Heider, ktorí verejne presadzujú niečo, čo bolo po x rokov tabu, no vzápätí to v odľahčenej a civilizovanej forme prevezmú politici stredu, ba dokonca aj sociálna demokracia. Ako príklad sa dajú uviesť tvrdé opatrenia proti imigrantom. Čerstvý príklad predstavuje „zlosyn" Kotleba verzus uhladení politici v sačkách - Palko a Sulík, ktorí sa priživujú na protirómskych náladách. Podobne Fico využíva politický a iný kapitál, ktorý Slota neprestajne akumuluje, aby ho premieňal na maďarské karty a možno aj nejakú prácu pre wealth managerov, ktorí obhospodarujú ľudí v jeho okolí.
Prečo sa v Auparku fajčí? Lebo vnútrajšok Auparku je vlastne jeho zovňajšok. Aupark je niečo ako Truman Show. Je to svet sám o sebe. Keď ste tam, tak Vám po mysli behá niečo iné ako obrazy z rómskych osád alebo z New Orleans po hurikáne Katrina. Aupark je niečo ako ideálne Slovensko v malom. Je esteticky pôsobivý, predražený a často nevkusný, ale na prvý pohľad bez veľkých problémov. Je tam aj pošta, aj banky, všetko, čo duša mešťana potrebuje. Je tam McDonald's s jeho obchodnou značkou na lásku. Festival Pohoda je pokus o vytvorenie ideálneho Slovenska na vyššej, než iba konzumnej úrovni. Kúpou lístku návštevník podpíše „spoločenskú zmluvu" a riadi sa „zákonmi a nariadeniami" tohto „trojdňového štátu". Kupujeme si dávku kultúry a pocitu z lepšieho Slovenska. Sloboda prejavu a názorov tu panuje skoro bez výnimky. Výnimka má niečo do činenia s logom festivalu. Ale to sa organizátorovi nedá vyčítať, kúpou lístka akceptujeme jeho pravidlá. Viacerým nám by sa taká pernamentná Pohoda určite páčila. Inak zaujímavé je, že letné festivaly sú podobné Dogvillu z rovnomenného filmu s Nicole Kidman. Tiež tu domy vlastne nemajú steny a ľudia sa preto aj ináč správajú.
Aj ku Slovensku, by sme mali pristupovať ako k takému väčšiemu, no bohužiaľ o dosť horšiemu festivalu, za ktorý si platíme dosť drahé lístky. A musíme. Kultúrny program à la Janko Slota sme mali už dávno vypískať. Nie je to romantický príbeh o Jánošíkovi, ani o amerických bankových lupičoch z westernoviek alebo z čias Veľkej hospodárskej krízy. Tento príbeh úplne absentuje takúto auru mytizácie. Janko Slota je iba prostredník čistého fetišizmu z produktu, ako to voľakedy rozoberal ujo Marx. Nejde ani o Bentley ani o Mercedes SLR, ide o čisté peniaze a o ich perverzné uctievanie masami. No myslí si niekto, že naši žraloci a Janko si lietajú svojimi lietadlami bez cudzej pomoci a spoluúčasti? Treba znova oprášiť pojem „tichý spoločník".
Slovensko je ako „pán otrok" z Pulp Fiction, ktorého politici na chvíľu vyberú pred voľbami z truhly, oprášia a po voľbách ho po..bú a zasa odložia. Potrebujeme Bruca Willisa so samurajským mečom. Možno je ním Hlina a možno je Hlina iba hlasom „volajúceho na púšti". Nie je to podstatné. Deleuze hovorí, že filozofia je guerilla človeka so samým sebou. Robíme občasné výpady proti meravej dobe plnej reflexie. Niektorí z nás sa zmôžu aj na viac, ako len na blogovanie.
Kierkegaard povedal, že „všetci sú si rovní, keď konajú svoje dielo. Nejde o to, kto čo robí, ale ako to robí. Udalosti nerobia človeka. Niektorí si odvodzujú svoju veľkosť a hodnotu od udalostí spred dvadsiatich rokov, ale každodenný život a svet plný monštier ako Slota im uniká a nedokážu ho zmeniť. Prednedávnom sme smútili za minikrajinou - Pohodou, keď sa zrútil stan, ktorého plachtu som pocítil aj ja. Dnes ako celé Slovensko smútime za baníkmi z Handlovej. Takto si pripomíname ľudí, ktorí svojou ťažkou a neviditeľnou prácou vytvárali lepšie Slovensko. Každého povolanie, kotré je zároveň poslaním, je totiž rovnocenné a pri správnom postoji zušľachťuje ducha. No nesmieme zabudnúť byť kritickí na ľudí, ktorí si svoju prácu poriadne nerobia a tejto krajine skôr škodia. Keby ju robili dobre, tak by mladšia generácia mala viac možností stať sa uznávanými vedcami, dobre platenými remeselníkmi, privátnymi bankármi a manažérmi vlastných firiem.
Ak sa skoro nezobudíme, tak bude po dvadsiatich rokoch spánku načase zmeniť našu hymnu. Jej autor tu prednedávnom koncertoval:
I wanna live, I wanna love
But it's a long hard road out of hell
I wanna live, I wanna love
But it's a long hard road out of hell
I sell my soul for anything, I do anything for you
I sell my soul for anything, I do anything for you
