Štátne fondy alebo v angličtineSovereign-wealth funds (SWFs) sa v poslednej dobe v médiách spomínajúčoraz častejšie. S rastúcimi devízovými rezervami krajín bohatých nanerastné suroviny a veľkých čistých exportérov sa zvyšuje aj nervozitahlavne západných politikov, ktorí sa obávajú, že tieto fondy môžu po časesledovať iné, ako komerčné účely a strategicky ovládnuť kľúčové odvetviav rozvinutých krajinách.
Takéto fondy spravuje v súčasnosti 15krajín. Od Nórska, ktorý má jeden z najstarších fondov (teraz 329 miliárdUSD) až po Spojené arabské emiráty ( 522-897 miliárd USD podľa PetersonInsitute). Fondy sú tvorené z prebytkov štátneho rozpočtu,z devízových rezerv, alebo z prírodného bohatstva. Standard Charteredodhaduje ich aktíva na 2 bilióny USD s výhľadom na nárast na 13 biliónovUSD v budúcom desaťročí. Aj s aktívami centrálnych bánk (spolu asi 7biliónov USD) sú to stále pomerne malí hráči oproti penzijným fondom, ktorémajú až 27 biliónov USD v aktívach. SWFs ale rastú stále rýchlejšiea neriadia sa iba čisto komerčnou logikou. Politici sú v strehu hlavne voči fondom z nedemokratickýchkrajín, kde hrozí obava, že portfólio manažéri sú vystavení politickým tlakoma fondy nie sú dostatočne transparentné a ich zámery čitateľné. Pretoboli na poslednom zasadnutí G8 na rokovacom poriadku ako jeden z hlavnýchbodov spolu s hypotekárnou krízou. IMF pripravuje kódex správania saštátnych fondov, ktorý ale nič nehovorí o politických aspektocha zapodieva sa len finančnou transparentnosťou. Niektorí politici navrhujúaby sa týmto problémom zaoberala WTO , iní chcú dokonca pevné limity nainvestície a ďalší požadujú aby bola štruktúra fondov nezávisláod ich domácich politických špičiek.
V čomtkvie sila štátnych fondov? Kvôli vysokým ratingom, (ktoré prameniaz viery, že v najhoršom by ich vykúpil daný štát) si lacnejšiepožičiavajú a tiež operujú s menšou leverage, keďže nemajú nedostatokhotovosti. Ich vznik podnietila v mnohých prípadoch snaha diverzifikovaťdevízové rezervy a neinvestovať len do tradičných amerických Treasury’s kvôli klesajúcemu kurzu dolára.Fondy sa zameriavajú na dlhšie časové horizonty a nehľadajúlen okamžité zhodnotenie, aj napriek tomu sú niektoré obavy prehnané. Čínski portfóliomanažéri zožali doma veľkú kritiku po tom, čo ich počiatočná investícia 3miliardy USD novo upísaných akcií private equity giganta Blackstone stratila užpätinu svojej hodnoty. Súčasná investícia do Morgan Stanley môže priniesťobojstranné výhody. Investičná banka získala veľkého klienta pre poradenstvopri ďalších akvizíciach a China Investment Corporation (CIC) zaseskúseného poradcu, ktorého know-how sa chystá využiť pri spravovaní svojho 200miliardového (USD) fondu. CIC robístrategické nákupy menších firiem. Napríklad v Austrálii nakúpila akcieviacerých ťažobných spoločností a čínsky oceliarsky gigant Baosteel minulýmesiac dokonca chcel prekaziť plánovaný merger BHP a Rio Tinto v hodnote150 miliárd dolárov a ponúkol 200 miliárd. Ale to by bolo politickya aj finančne veľké sústo aj pre Ríšu stredu. Čína je hlavným zákazníkomspomínaných ťažobných spoločností, ktorých marže stúpli za posledné rokyz 30 až na 40% a Čína sa obáva, že ich spojenie bude pre ňu znamenaťďalšie zvýšenie cien. Viacero analytikov to vidí aj ako možné pozitívum, lebočínska vláda bude tlačená k tomu aby povolila konsolidáciu domácichoceliarov.
Štátne fondy z Blízkeho východu majúopačné problémy. Veľa surovín, ale málo práce pre svoje mladé populácie. Pretozačínajú s masívnou industrializáciou (ktorá má zaujímavé implikácie ajz pohľadu energetickej bezpečnosti, ale to by bolo nad rámec tohto článku)a niektoré krajiny ako Katar a Dubaj (SAE) súťažia, kto bude najväčšímfinančným strediskom Blízkeho východu. Pre svoje špeciálne ekonomické zónya finančné centrá chcú pritiahnuť čo najlepších partnerov a najlepšietechnológie. Preto popri bankách investujú aj do operátorov najväčších svetovýchbúrz ako London Stock Exchange NYSEEuronext a posledne do severskej OMX.
Aj keď ostražitosť je na mieste, nové vlnyprotekcionizmu, alebo obmedzenia v pohybe kapitálu by pre rozvinutékrajiny mali aj krátkodobý a hlavne dlhodobý negatívny dopad.A hlavne zmeškali by sme príležitosť spolupráce v čase keď nás ešterozvojové krajiny „potrebujú“ a my im máme ešte čo ponúknuťa a na oplátku od nich môžme niečo požadovať. A z vlastnejskúsenosti s päťdesiatročnou integráciou v Európe vieme, že čím je ekonomickáspolupráca väčšia, tým je mier istejší.
