Simon Anhold, odborník na národný branding hovorí, že „značka Švajčiarsko" má vyššiu hodnotu než všetko bohatstvo, ktoré sa v tejto krajine nachádza. Coca Cola obhájila aj minulý rok pozíciu najhodnotnejšej značky - jej hodnota je skoro 78 miliárd dolárov. Sirup a sóda. Vyrábaná lokálne. Úspešná v 207 krajinách. Okrem Kuby a Severnej Kórey je všade. Riaditeľ firmy - Muhtar Kent poskytol nedávno výborný rozhovor pre FP o ich „soft power". Kde vysvetľuje, že sa nebojí hackerov a ich tajný recept patrí do múzea ako všetko, čo sa neprispôsobuje a neinovuje. Dnes som čítal článok blogera, ktorý nesúhlasí so štátnou podporou športu. Autor v ňom úplne podcenil funkciu vrcholového športu ako marketingového nástroja krajiny. Ak by nebol šport v tomto ohľade dôležitý, asi by doň toľko neinvestovali autoritatívne režimy. Napríklad marketing Red Bullu s projektom Stratos a Félixom Baumgartnerom stál desiatky miliónov eur. Výhra našich futbalistov nad Talianskom na MS 2010 dosiahla celosvetovú pozornosť, ktorá by inak stála milióny eur v nákladoch na reklamu.
V citáciách svetových médií vyhrávame nad Českom:
Včera média rozoberali prieskum Ernst & Young o našom treťom mieste v EÚ v miere korupcie v súkromnom sektore podľa názorov manažérov. Podobné medzinárodné prieskumy treba brať s rezervou, rovnako ako nedávnu správu WEF o turizme, s ktorej sme vyšli ako národ nepriateľský k cudzincom. V oboch prípadoch išlo o súkromné názory manažérov, ktoré môžu byť ovplyvnené kultúrou a momentálnymi náladami v spoločnosti (viď prvenstvo Slovinska v korupcii). Andrej Bán sa v článku o médiách, filantropii a Afrike zamyslel, že realita by sa nemala pričierňovať, ale ani prikresľovať na ružovo. Problém je, že neexistuje jedna realita. Cyberpunkový spisovateľ William Gibson raz povedal, že „budúcnosť už prišla, ale nie je spravodlivo rozdelená“. Stredovek sa snúbi z post-industriálnou dobou. Dnes môžete nájsť malých farmárov bez záchodov a prístupu k vode používať čínsku obdobu twitteru, alebo kenské siroty zo slumu platiť v internetovej kaviarni mobilom. Alebo mladých nezamestnaných bezdomovcov v stanoch hneď vedľa mrakodrapov v Silicon Valley. A všetkých piť kolu. Ako hovorí Evgeny Morozov, technológie samotné nespasia svet. A internety nenapíšu ústavu.
Pointa? Ak nebudeme veriť, že vyhrávame boj s korupciou, tak ho nikdy nevyhráme. Nebuďme malicherní. Namiesto hádzania špiny na oponentov, by mali politici prichádzať s víziou väčšou, ako oni sami. Väčšou ako Slovensko. Aká by mala byť naša „soft power“? Pekné dievčatá, pivo a hokej? Máme na viac. Dnes vznikla Občianska platforma, „ktorá sa hlási k „odkazu Ivety Radičovej“. Platforma prišla s myšlienkou regresívnej dane pre fyzické osoby. Ja som sa tu na blogu s regresnou sadzbou pre firmy viackrát pohrával. Ale dal som ju do kontextu social enterprise. Inak by nás EÚ a svet vnímal iba ako ďalší daňový raj. Regresívna daň pre transparentné firmy, ktoré prinášajú sociálne alebo ekologicky prospešné riešenia by mala úplné iný imidž. Myšlienku sociálneho podnikania zdiskreditovali pilotné projekty za prvej Ficovej vlády. Ale ona je hodnotná, len čert je v detailoch. Vo svete je táto téma živá posledných desať rokov, ale v súčasnosti naberá na popularite:
Sociálne podnikanie je dostatočne široký pojem a nezahŕňa iba jeden volatilný sektor, ako je to u fínskej národnej stratégie podpory čistých technológii. Rovnako sú pilierom ich značky kvalitné školstvo a budovanie mieru. Lenže dobrých učiteľov, dizajnérov, diplomatov a technikov máme aj my. No a čo, že je to len jedno percento. Ani vo Fínsku to nebude inak. Prestaňme sa zhadzovať. Štát by mal propagovať ich prácu, ale zároveň zabezpečiť podmienky pre blahobyt zvyšných 99 percent občanov. Prestaňme Slovensko rozdeľovať na lepšiu a horšiu polovicu. Podľa našej stratégie národného brandingu sa profilujeme ako svojrázna a dynamická krajina paradoxov.
Kvízová otázka na záver: Kto má väčšiu zásluhu na porazení komunizmu? Margaret Thatcherová alebo Alexander Dubček? Asi najslávnejší súčasný filozof a pop ikona Slavoj Žižek si myslí, že Dubček. Lebo koniec Pražskej jari zabil komunizmus na Západe. Možno by sme teraz mohli pomôcť „trochu vylepšiť kapitalizmus“.
