Nikdy sa nezbierali politickébody ľahšie ako výrokmi o potrebe brániť národnú suverenitu a našu kultúru(napríklad pred Tureckom v EÚ). Aj keď s konzervatívnymi politikminesúhlasím vo viacerých oblastiach myslím si, že ich kritika voči absenciidemokratického rozhodovania na národnej úrovni ohľadom budúcnosti EÚ jenamieste. Neponúkajú ale žiadne rozumné riešenie. Vrátenie procesu integrácie naspäťsmerom k národným štátom by bol krok späť. Svet sa za posledné desaťročiaveľmi zmenil a nostalgické smútenie za minulosťou bezpečnosť a prosperitunašim deťom neprinesie. Asi každý chápe princíp pákového efektu a práve tenumožňuje aj malej krajine dokázať „veľké veci“ ako súčasť EÚ. Posledný príkladnám ponúkajú Íri, ktorí svojím „nie“ zablokovali celý proces integrácie pomocouLisabonskej zmluvy. Aj keď ich motívy boli možno sebecké a viac ako o prosperitua bezpečnosť celej Európy im šlo o vyššie dotácie pre farmárov a oto, aby ich synovia neboli „povolaní do Európskej armády“. Možno tým ale pozitívnezmenili osud celej EÚ.
Smutné je, že hrozí dočasné zastavenierozširovania EÚ a spoločná zahraničná a obranná politika budeabsentovať aj naďalej. Práve v týchto oblastiach by bol pákový efekt asinajväčší a EÚ by sa stala menej „soft“ a viacej „power“. Nebolo by toale automatické. Súhlasím, že so stále zväčšujúcou sa EÚ budeme musieť začaťrozhodovať v niektorých oblastiach aj kvalifikovanou väčšinou, ale nemaliby to byť dane a sociálna politika. Tu by namiesto zdravej konkurencie, ktorá v konečnomdôsledku zefektívňuje verejnú správu, prišlo k stagnácií a väčšej regulácií,lebo euroúradníci prichádzajú vždy s novými nápadmi a radšej sapríjme nový predpis, ako by sa mali robiť potrebné nepopulárne reformy. Ani USAnemajú zharmonizované dane na federálnej úrovni.
Nie je pravda, že Slovensko iba „požiera“ eurodotácie a mápritom nízke dane. Odvodové zaťaženie je na Slovensku veľmi vysoké a verejnáspráva má od efektívnosti a ústretovosti k občanovi ďaleko. NaE-government si budú musieť počkať asi naše deti a pritom v Brazílii súv tejto oblasti už roky popredu. To že sme čistí príjemcovia eurodotáciíešte neznamená, že nič neprispievame. Každý z nás dáva denne na chod EÚisté percento z DPH ktorú platíme. Pritom si treba uvedomiť, že okolo 40 %rozpočtu EÚ pohltia dotácie poľnohospodárom a nebol rok kedy by audítorinenašli vážne pochybenia pri rozdeľovaní dotácií. To, že niektoré krajiny ako napríkladHolandsko sú čistými platcami súvisí aj s tým, že sú vstupnou bránou do EÚa u nich sa platia clá (Rotterdam).
V otázkach obrany a zahraničnej politiky je aleintegrácia žiaduca. Obe sa tiež dopĺňajú. Ak bude EÚ samostatná entita s jednotnouzahraničnou politikou bude mať oveľa väčšiu váhu. Samozrejme bez účinnejobrannej politiky a zvýšenia vojenských kapacít nás nikto nebude braťvážne. Nemyslím, že by sme mali konflikty riešiť silou. Ide len o schopnosťv čas zasiahnuť napríklad v kríze a konflikte ako sudánsky Dárfur. Napríkladnám v EÚ chýbajú veľké nákladné lietadlá na rýchly presun vojenskejtechniky a ozbrojených síl a v súčasnosti viaceré prenajímame odAmeričanov.
Integrácia v niektorých oblastiach je teda nevyhnutná,kľúčovou otázkou ale zostáva, ako zabezpečiť zachovanie demokratického procesua rovnakej váhy malých a veľkých štátov v EÚ a zároveň juurobiť viac flexibilnou. Inak sú oprávnené obavy skeptikov, že spoločnázahraničná a obranná politika budú pod taktovkou tandemu Nemecka a Francúzska.
Aj keď Lisabonská zmluva obsahovala ústupky Írom, Britom aPoliakom v oblasti hlasovania a v iných oblastiach, tieto ústupkyboli vyjednané politikmi a boli zrozumiteľné iba im. Pre obyčajných ľudípôsobí celá Lisabonská zmluva zložito a neprehľadne. A to je kameňomjej úrazu a dôvodom pre podozrievavé hlasy. Budúca zmluva, alebo ústava bymala byť zrozumiteľnejšia, prehľadnejšia, jasne komunikovaná a mala byobsahovať mechanizmy ochrany občanov pred štátom a nie iba zoznam ich práva pseudopráv a zložité formulácie. Mala by vychádzať z antickej tradície,náboženského odkazu (kresťansko-židovsko-moslimského – nemusí to byťvymenované, aby sme na niekoho nezabudli) a duchu osvietenstva. Ale nieiba z osvietenstva.
Alfou a omegou je ale politická vôľa konať, ktorá prameníz jasnej zodpovednosti, mandátu, transparentného spôsobu rozhodovania a jasnýchpravidiel. Bohužiaľ EÚ je dnes rukojemníčkou desaťtisíc lobistov v Bruseli(bez existujúcich pravidiel pre lobistov) a kvetnaté slová nikdy nevystriedaliskutky. Tak to bolo v prípade Lisabonskej stratégie z roku 2000,ktorá mala za cieľ voviesť nás do veku znalostnej spoločnosti a ekonomickydobehnúť USA do roku 2010. Kvôli 200 protichodným prioritám stroskotala a nikdynemala nádej na úspech. Dnes čelíme globálnej potravinovej kríze a predstaviteliaEÚ nemajú odvahu zreformovať spoločnú poľnohospodársku politiku, ktorá uždesaťročia bráni rozvojovým krajinám v rozvoji ich poľnohospodárstva a prístupuich agroproduktov na naše trhy. O tom, že biopalivá sú jednou z príčinpotravinovej krízy pochybujú iba PR oddelenia producentov etanolu, no lídrov EÚto nepohlo k nejakému ráznejšiemu vyjadreniu a už vôbec nie k zníženiua reforme dotácií na pestovanie biopalív. Ich recept je jednoduchý a osvedčený:Pri svetle kamier s úsmevom na perách a so súcitnou slzičkou v očiachs pocitom filantropov sľúbia pár miliárd pre hladujúcich Afričanov natekutú kašu a potom pôjdu na recepciu dať si jednohubky s kaviárom a možnobude aj suši a nejaký pravý šampus.
Ešteže aspoň v ochrane značiek a spoločného trhu sapreniesli od slov až po činy – pokuty pre gigantov ako Microsoft, no troškajemnejší sme na svojich ako GdF, VW a EADS.
Soft power indeed.
