Baránek vo svojom článku Poslovia zla napríklad nevie, či chce alebo nechce ekonomických migrantov. No zároveň nemá problém s mešitami, ktoré hlásajú toleranciu, čo je chvályhodné. Dá sa ho ľudsky chápať, lebo podobné rozorvané emócie po teroristickom útoku na deti v Manchestri cítime mnohí.
No jeho metafora s otrávenými malinami je veľmi nebezpečná a chybná. Problém je v tom, že radikalizovať a otráviť mysle sa dá rôznymi spôsobmi, hlavne cez konšpiračné médiá a už radikalizovaných blízkych, ktorí takto rozmýšľajú. Napríklad až štvrtina mladých ľudí, ktorí idú bojovať za ISIS z EÚ sú konvertiti. Narodili sa do kresťanských, alebo ateistických rodín. V Nemecku sú prípady, bývalých neonacistov, ktorí sa pridali k džihádistom. Takže konšpiračné myslenie je prvým skutočným problémom. Pozdravujem Zem a Vek.
Druhým problémom je kultúra gangov, a s tým spojené sektárske zmýšľanie "my verzus oni". A tretím problémom sú netolerantné odnože islamu. Preto, podľa mňa treba podporovať liberálne a tolerantné prúdy v islame ako mystický sufizmus. Napríklad tu je rozhovor s francúzskym sufi imámom, ktorý je sám homosexuál a sobáši v jeho mešite homosexuálov. A nepodporovať puritánsky a modernistický salafizmus a wahhabizmus, ktorého predstavitelia zvyknú „buzerovať“ ľudí v susedstve za to, ako sa obliekajú.
Práve Baránkova nekonzistentnosť ukazuje náš všeobecný ľudský údel – homo sapiens má úžasnú schopnosť mať v hlave aj tri protichodné viery, kultúry a názory naraz. Dobre to ilustruje Harari v knihe Sapiens na nesúrodej kultúre rytierov. Rytier sa môže nadchnúť k slzám rannou kázňou o potrebe milovať svojich nepriateľov. Potom ide večer na žúrku, kde sa skoro na smrť s niekým pobije v otázke cti a neskôr môže smilniť s cudzou ženou. Ráno sa cíti blbo a vydá sa na križiacku výpravu. Ešte lepšie tieto rozpory vystihujú samurajovia, ktorí používali zen-budhizmus na „zjednotenie sa s mečom“ a efektívne zabíjanie svojich nepriateľov. Tiež sa vedeli navzájom zabíjať v súbojoch kvôli banalitám a homosexualita im nebola cudzia. Podobne ako mnohým v dnešnom Afganistane.
Preto sú hádky o tom, ktoré náboženstvo má agresívnejšie sväté texty trochu mimo. Ide o dynamickú a konkrétnu kultúru konkrétnej komunity tu a teraz. Ak imámovia kážu nenávisť, vzbudzujú pocit obeti a sprisahania, majú sektárske myslenie a vzývajú k tvorbe domobrany a obhajujú mafiánov, tak je jedno či sa volajú Ibrahim, alebo Tibor.
Najväčšie škody páchajú teroristi tým, že na ich zverstvá zareagujú politici a spoločnosť prehnane. Napríklad vyvolajú nezmyselné vojny, kde zahynie oveľa viac občanov, ako pri pôvodnom útoku. Alebo ľudia sa začnú báť cestovať letecky a zvolia radšej oveľa štatisticky nebezpečnejšie auto. Potom ich nasledujúce roky po útoku na Dvojičky zomrelo v dopravných nehodách zbytočne viac, ako zabili teroristi priamo, pri pôvodnom útoku 11. septembra 2001. Preto treba vyznávať „radikálnu umiernenosť“ a „radikálny centrizmus“: Musíme bojovať proti nenávistným prejavom krajnej pravice, ktorá najviac ohrozuje naše európske hodnoty osvietenstva a humanizmu. No zároveň aj kritizovať „bigotnost nízkych očakávaní voči moslimom" a kompromosov ohľadom vyznávania liberálnych hodnôt“. Rovnako treba kritizovať naivnosť niektorých ľavičiarov, ktorých viac trápi politická korektnosť než fakty. A niekedy príliš rýchlo a ochotne zatvárajú oči pred netolerantnými prúdmi v Islame a iracionalitou diskusie v témach, ktoré vyčleňujeme ako náboženské a politické.
Najlepšou zbraňou je aplikovaná racionalita – schopnosť rozoznať „mapu od územia“ a túto mapu aktualizovať, podľa meniaceho sa územia. Preto je naivné tvrdiť, že súčasný terorizmus nemá nič islamom. Rovnako treba vedieť rozoznať „muchu od slona“ a vedieť, potom použiť „mucholapku namiesto dela“. Radikalizácia mládeže je dôležitý problém. No riešenie nie je vyčleňovať a nálepkovať celé skupiny obyvateľstva podľa niečoho tak všeobecného a dynamicky sa vyvíjajúceho, ako svetové náboženstvo.
Zároveň si treba pripomínať, že je ľudské mať protichodné a nezlučiteľné názory a vieru. A preto sa musíme snažiť bojovať s konkrétnymi neduhmi, konkrétnych ľudí a na konkrétnom mieste, či v meste. Nie si donekonečna prekresľovať navzájom mapy a porovnávať, ktorá je krajšia, či menej agresívna. Je to len mapa. Možno zastaraná alebo zlá, ale nie je to územie – konkrétny človek a prostredie.
Naopak „územie“ je napríklad vaše dieťa, ktoré môže byť z milujúcej kresťanskej rodiny, no dostane sa do zlej offline alebo online partie so zlými "mapami". Začne splietať niečo o konšpiráciách, onedlho je u nejakých brancov a o pár rokov môže skončiť u džihádistov rôzneho druhu. Ako nemeckí neonacisti spomínaní vyššie.
