Snaha pochopiť v dobrej viere druhú stranu a „steelmanovať“ jej argumenty nulová. Deje sa opak - ľudia bijú "slamených panákov" a robia karikatúry z argumentov svojich názorových oponentov (strawman).
Tak nie som katolík, neviem sa k tomu vyjadriť. Ale odmalička som nemal rád, keď niekoho šikanujú pre jeho vieru. Či už židov(ky), moslimov, ale pozerám, že dnes aj majoritu - katolíkov. Myslím si, že ak niekto nevie *tolerovať* vieru vlastných dlhoročných susedov, tak neviem úplne ako bude chcieť tolerovať oveľa väčšiu inakosť, iných vier a kultúr (toleranciou nemyslím skrytý strach kritizovať, aby niekto neskončil ako redakcia Charlie Hebdo). Opakujem tolerovať, nie rešpektovať – len proste nehulákať a neprskať nadávky. Predstavte si pokojne ako pokojne tolerujete bezdomovca v autobuse, alebo nepríjemné vône a hluky, ktoré idú od susedov, bez toho aby vám uletel mentálny dekel. Nehovorím o úcte, či rešpekte, či porozumení iných kultúr, náboženstiev a ideológií – to nie je ani reálne, ani potrebné, stačí na začiatok tolerovať.
Klesajúce obraty, morálna panika a hladomor pozornosti
Sociálne siete sú už dlhšie v špirále „pretekov nadol“. A sú nastavené vytrieskať čo najviac emócií a vysať aj zbytky pozornosti, cez sústavné vytváranie morálnej paniky. Nie peniaze, alebo čas, ale práve pozornosť, vrátane emocionálnej energie je náš najvzácnejší statok, o ktorý bojujú algoritmy, ktoré chcú vytrieskať čo najviac zo znižujúcich sa obratov médií cez morálnu paniku. Ak sa pýtate prečo vznikali hony na bosorky v minulosti a vznikajú aj dnes v Afrike, keď je práve nedostatok jedla a hrozí hladomor – tak toto je presne ten istý mechanizmus. Máme akútny nedostatok pozornosti, staré mediálne modely sa rúcajú, obraty klesajú a "preteky nadol" polarizujú spoločnosť a vytvárajú morálnu paniku. Jean-Pierre Dupuy nadväzuje na Reného Girarda a hovorí, že ľudská história je históriou hľadania zástupných obetí (od ľudí, cez zvieratá a rastliny, až po symboly ako peniaze či politický kapitál) – potrebujeme „stroj na vytváranie posvätna“, ktoré samo obsahuje násilie, ale zároveň mu zabraňuje.
Tak pri Anne Kolesárovej, by som začal od "good faith" pozície, že niekto strávil 20 rokov nad tým, aby zozbieral dokumenty a "oslávil hrdinstvo" zabitého nevinného dievčaťa a dal mu tak *spätne* zmysel. Dievčaťa, ktoré zabil vojak mocnosti, ktorá nás tu potom desaťročia okupovala a tento príbeh sa nedostal na svetlo, lebo bol politicky "nekorektný" (a mocnosť veriacich zatvárala, mučila a popravovala). Ako ľudia potrebujeme príbehy, ktoré sú *koherentné* a ktoré dávajú nášmu životu *spätne* nejaký zmysel.
Ono fakty sú asi tieto:
Mladé dievča bolo zabité ruským vojakom.
Príbehy môžu byť rôzne:
Mladé dievča sa bránilo a bolo zabité ruským vojakom.
Mladé dievča sa hrdinsky bránilo a bolo zabité ruským vojakom.
Mladé dievča si hrdinsky bránilo česť a bolo zabité ruským vojakom.
Mladé dievča si hrdinský bránilo počestnosť a bolo zabité ruským vojakom.
Náboženstvá sú tiež len jedným druhom príbehov a „jazykovou hrou“. Niektoré z tých hodnôt, ako brániť si česť patria skôr do minulých dôb, alebo do iných regiónov, kde ešte prevláda generačná chudoba a česť je jedna z mála vecí, čo človek má a vlastní. Viď koncept ako súboje o česť, alebo uraziť niekoho česť. V bohatších krajinách a krajoch to až tak neriešia a vďaka tomu máme menej násilia. Z chudobnejších krajov a krajín aj k nám na Západ môžu prichádzať fenomény, ako vraždy zo cti, iná úroveň násilia gangov, atď. Je to aj otázka kultúry, aj otázka predindustriálnej pred-modernej generačnej chudoby. A treba proti nim aktívnejšie bojovať ako doteraz, a presadzovať menej násilnú kultúru.
Koherenciu potrebujeme v správnej miere, inak hrozia extrémy nihilizmu alebo totality
Ono každý príbeh má nejaké trhliny a tá koherencia nevydrží dlho pod mikroskopom. Potrebujeme ju, ale je to skôr fikcia na spätnú racionalizáciu. Potrebujeme nejakú správnu mieru koherencie (príbehu o nás, našom „kmeni“ a našej krajine) aby sme sa neprepadli do nihilizmu. No príliš veľa snahy o koherenciu vedie zasa k totalite a extrémizmu. Dôležitá je správna miera. Môže sa to týkať aj svetských svätcov ako Havel. Alebo Mandela, ktorého žena dala zabiť a uniesť ľudí. Alebo Dalajláma, ktorého brat spolupracoval v odboji so CIA. Alebo Martina Luthera Kinga, ktorý podvádzal svoju ženu. Alebo Matky Terezy, ktorej zdravotná starostlivosť bola pre ľudí často kontraproduktívna – trpeli viac, ako keby sa nedostali do jej blízkosti.
Podobne je to aj s mnohými škodlivými a kontraproduktívnymi aktivitami cirkvi dnes, ktoré nie sú koherentné a ktoré si žiadajú často ostrú kritiku. Ako boj proti kondómom či dokonca niekedy aj očkovaniu v Afrike, alebo systematické znásilňovanie detí kňazmi, viď odhalenia v USA z minulého mesiaca. No nemali by sme „s vaničkou vyliať aj dieťa“. Teda nemali by sme v mene nejakej humanistickej, svetskej či ľavicovej ortodoxie zachádzať pri požadovaní *totálnej koherencie* do extrémov. Však o tom je demokracia, že tých ortodoxii je viac a žiadna nemá právo na totálnu politickú korektnosť.
Idey môžu škodiť a treba ich kritizovať, ale vnímať aj širší kontext našej potreby príbehov
Rozumiem pozícií „môjho kmeňa svetských liberálov“ – samozrejme myšlienka, že mladý človek by sa mal radšej zabiť ako prežiť znásilnenie je škodlivá a môže zraňovať a urážať. Zároveň cirkev či média naznačujú, že za by mohlo ísť dokonca o „hriech“, že sa človek neobránil, alebo bol v zlom čase na zlom mieste. A teda, že má nejaký podiel viny. Skôr sa mi to podobá na koncept "morálneho (ne)štastia" ako koncept hriechu (ktorý sa delí na "sins of commission" verzus "sins of ommission"). Ale úprimne tomu konceptu do hĺbky nerozumiem a moja pointa je, že netreba hľadať vždy *totálnu koherenciu*, stačí sa snažiť aspoň trochu tolerovať a aspoň trochu veriť v dobrý prvotný úmysel (niečo ako vyzdvihnúť domnelé hrdinstvo mladej ženy v boji s mocnosťou, ktorá potom veriacich utláčala). A mať na mysli to, že existujú rozdiely vo vnímaní, v konceptoch, jazykových hrách a v osobnostných črtách ľudí, ktoré produkujú delenie ľudí na škálach ako liberál-konzervatívec alebo individualista-kolektivista. A *netolerovať* tieto rozdiely je tiež bigotnosť.
Niekto chcel dať spätne zmysel tragickej smrti mladého dievčaťa s odkazom, že sa oplatí hrdinsky bojovať za svoje ideály. Ktoré nám môžu byť právom cudzie, ako ozvena pozostatkov dôb minulých, keď naši predkovia žili v generačnej chudobe a česť bola často to najdôležitejšie, čo vlastnili. PR cirkvi vypálilo zle a rovnako vypálila zle partizánčina a puritanizmus, ktorý predvádza väčšina médií, keď naháňa morálnu paniku kvôli „hladomoru pozornosti“, empatie a dobrej vôle (a klesajúcim obratom). V skratke popri slobode a rovnosti potrebujeme dnes hlavne tretiu hodnotu – *bratstvo*, ako najviac nedostatkový tovar.
