Dnes ľudia nemajú čas čítať s porozumením, či sa nebodaj vciťovať do iných. Len skenujú obsah a hľadajú vzorce, ktoré ich emocionálne vystrelia.
Jedna časť ľudí vidí vzorec "Média nás zasa otravujú s niečím čo je dávno známe". Druhá časť ľudí vidí v zlom vtipe "Niekto tu zasa obviňuje ženy a obete". Nasleduje facebookový a mediálny lynč a mesačný dištanc v rádiu. Potiaľto je to #calcelculture.
Čo ma ale fascinuje je, že podľa rozhovoru s Rudim Rusom v Denníku N, si niekto dovolil spraviť pesničky, kde vyzýva na zastrelenie tohto moderátora verejnoprávneho média. A to všetko na Slovensku po #AllForJan. Lebo to už je politický extrémizmus a na toto presne máme koncept "brániacej sa demokracie". Rozumej veľmi špecializované útvary polície a SIS. Pre úplnosť treba dodať, že dané pesničky vraj nesúvisia priamo s nedávnou kauzou, ale sú výsledkom dlhších konfliktov na facebooku.
Obaja moji rodičia boli politický väzni. Ich kamarátka sa z väzenia vrátila v zacínovanej truhle, aby si rodina nemohla pozrieť telo. Mám preukaz Konfederácie politických väzňov Slovenska a električenku s nápisom "Protikomunistický odboj". Využijem teda túto svoju nezaslúženú disidentskú kartičku, aby som sa zastal neomarxistov.
Tento woke fenomén sa viac podobná na čínsku Kultúrnu revolúciu, kde deti udávali a zabíjali svojich rodičov a učiteľov. A dal by sa teda nazvať korporátnym maoizmom. Má bližšie k Rousseauovi než k Marxovi.
Marx nevidel v robotníkoch obete minulosti, ale hrdinov budúcnosti. A neznášal lumpenproletariát. Dnes by jeho hrdinovia boli taiwanskí hackeri, kenské startupistky, alebo crypto a DeFi priekopníci ako Balaji Srinivasan, ktorí vytvárajú decentralizované alternatívy k surveillance kapitalizmu a korporátnym médiám.
Tá chránená dielňa privilegovaných akademikov, umelcov a mikrocelebrít, ktorú spomína Štefan Chrappa citovaný v rozhovore nie je totiž neomarxistická. Podobne ako Marilyn Manson nie je Charlie Manson. Ide o LARPing. Infantilizovaní ľudia čo sú zaseknutí v zašlej paradigme kníhtlače a hrajú sa na radikálov.
No príkladom subkultúry libertariánskych marxistov je dnes britský Spiked s Brendanom O'Neilom, alebo Američan Thaddeus Russell a jeho Renegade University. Ide o veľmi odlišné zvieratko v lese. Podobne ako divoká činčila nie je mestská woke čivava. Podľa mňa treba viac rozlišovať a vyberať hrozienka z rôznych subkultúr.
Marlyn Manson je asi psychopat, čo vieme od detstva. Jeho umelecké meno odkazuje na Marilyn Monroe, ktorá stála, s celebritami ako James Dean, na počiatku infantilizácie západných spoločností po druhej svetovej vojne. Stali sme sa posadnutí mladosťou, s jej krásou a nezrelou hlúposťou. Nevážime si starobu a múdrosť.
No a Mansonovo umelecké meno odkazuje aj na Charlesa Mansona, ktorý stál na začiatku veľmi pomalého konca tejto doby infantilizácie. A predstavoval koniec sna a odvrátenú stranu hipisákov a všakovakých naivných radikálov. Prebudil idealistov na západe z infantilného sna, podobne ako čínska Kultúrna revolúcia a zlyhanie Pražskej jari.
No bohužiaľ tento vek infantilizácie na Západe ešte zďaleka neskončil a stále trvá. A máme pred sebou minimálne desaťročie týchto facebookových lynčov. Kým fakt ľudia nepochopia, že raz treba dospieť a začať sa venovať niečomu inému než influencovaniu a mikrocelebritám na sociálnych sieťach, ktoré čoraz viac pripomínajú stoku hejtu.
Woke aj laicité sú slepé uličky minulého tisícročia
Fascinuje ma ako Postoj kritizuje našich progresívcov za woke fenomén misionárskeho zápalu a kultúry vymazávania. Pritom im nedochádza, že PS je v Macronovom projekte - frakcii Renew Europe v europarlamente. No a Macron najnovšie tiež kritizuje, spolu s francúzskou elitou, tento woke fenomén - teda niečo ako "veľmi zjednodušený postmodernizmus pre klávesnicových aktivistov". Pôvodom z Francúzka, no prehnaný cez USA a internety, sa vrátil naspäť do krajiny galského kohúta.
No woke misionári a francúzske osvietenstvo majú rovnakú chybu v programe - univerzalizmus. Napríklad takí zoroastriáni v Indii, teda Parsiovia, sú najbohatšou menšinou na svete a vlastnia polovicu Indie aj keď ich je nejakých stotisíc. A nemajú potrebu každého konvertovať na svoju vieru (z ktorej čerpá aj judaizmus, kresťanstvo a islam, lebo je staršia). Z pohľadu univerzalistov vymierajú a sú neúspešní. Z iného pohľadu sú možno preto tak finančne úspešní. Lebo sa zameriavajú na kvalitu a exkluzivitu a nie na kvantitu.
No a Macron má ministra vnútra, ktorý je paradoxne tvrdší na moslimov ako Le Penová, teda konkurentka a potenciálna budúca prezidentka Francúzska. Čo je teda dosť temné, keď sa nad tým človek sekundu zamyslí.
Ono existuje aj oveľa humánnejší a komplexnejší prístup ako univerzalizmus - niekedy sa to volalo "ži a nechaj žiť" a teraz to možno nazvať spolu s Talebom fraktálny lokalizmus. Teda v normálnom kraji je úplne v poriadku ak v jednej škole nosia deti na krku krížiky a na hlave hidžáby a na druhej škole v inej štvrti práveže nenosia - a môžu si spolu s rodičmi slobodne vybrať do akej komunity chcú patriť.
Podobne woke nie je primárne marxistický, či komunistický fenomén - je to dedičstvo Rousseaua a konceptu tabula rasa a neustáleho hľadania a oslavy obetí. Naopak Marx videl pracujúcu triedu predovšetkým ako hrdinov budúcnosti a nie ako obete minulosti. Teda woke fenomén nemožno zúžiť na neomarxistov či Frankfurtskú školu.
Ten problém je hlbší a siaha minimálne do Francúzskej revolúcie. Potenciálne až k egyptskému faraónovi Achnatonovi. A jeho prejavmi bola napríklad čínska Kultúrna revolúcia a peklo za čias Maa, keď deti zabíjali svojich učiteľov a ničili všetko staré, alebo vyčíňanie Pol Pota (ktorý robil vo Francúzsku diplomovku z Rousseaua).
Každopádne z môjho pohľadu vyzerá Francúzsko, so svojim zastaraným laicité, akoby fičalo na Windowse Vista a ešte má v počítači aj woke vírus. Laicité aj "woke postmodernizmus pre aktivistov" sú podľa mňa slepými uličkami a patria do minulého storočia, či tisícročia.
Potrebujeme menej facebookovských lynčov a viac ľudskosti a rozlišovania.
