Včera večer som takto stál na zastávke, ale tento krát som bol pokojnejší, lebo som už raz tento mesiac prišiel na letisku v Nairobi o batožinu s väčšinou môjho oblečenia. Na zastávku zrazu prišiel a nervózne prekračoval mladý človek, ktorý mal nejaký absťák. Odišiel som za zastávku a zapálil si. Muž ku mne pristúpil a vypýtal si cigaretu. Tvár obalenú kapucňou mal asi o dvadsať rokov staršiu než jeho reálny vek. Spýtal sa ma odkiaľ mám Dunhillky a povedal mi, ž kedysi u nás predávali Gitanes, ktoré fajčil aj Alain Delon. Potom poďakoval a poprial mi pekné sviatky a odišiel na zastávku oproti, kde znovu pobehoval z miesta na miesto. Uvedomil som si, že celý ten môj hlúpy zlozvyk fajčenia mal zmysle asi len kvôli tomuto stretnutiu a že toto stretnutie je esencia Vianoc. Že títo živí-mŕtvi sú podobou vzkriesenia Ježiša a jediní skutočne oslavujú Vianoce. Lebo sú stelesnením monštruóznosti pojmu Kristus a pojmu Sused-Blížny. Sú mimo sociálneho tkaniva a sú nad snahou o rodinnú pohodu a určitý harmonický naratív. Je v nich zosobnená určitá temná dialektická trauma Ježiša a poznanie, že na konci nie je rozuzlenie a záruka. Aj Boh na kríži sa môže opustiť.
Michal Havran vo svojom nedávnom článku napáda letargický a pohodlný duch oddychu Vianoc, kedy sa ľudia nezamýšľajú nad svetom a nechávajú sa ožarovať telkou počas napchávania sa. No podľa mňa tu Michal Havran nie je dosť radikálny. Opakom práce nie je aktívny oddych v kruhu priateľov, alebo šport. Opakom práce je pasívne ničnerobenie. Opustenie reality a objatie Reálna plného podmorských príšer vlastnej duše. Tento zážitok je traumatickejší, než zradná snaha o rodinnú pohodu a diskusie o riešeniach svetového mieru. Ale je potrebný, lebo dnes potrebujeme viac než inokedy klásť si otázky na otázky a uniknúť z nášho bežného rámca slobody a konvenčných riešení problémov.
Nejde teraz o vojnu v Sýrii, o konzum a o to, že ľudia dnes neveria. Ide práve o to, že veria až príliš. Veria zástupne – veria, že niekto verí. A táto viera je brutálne efektívna. Ak by reálne niekto veril v Santa Clausa, či Ježiška, tak by asi neexistoval multimiliardový biznis s vianočnými darčekmi a celé mestá v Číne, ktoré sú na ňom postavené. Každý by čakal, že dotyčný darčeky donesie. Lenže táto zástupná viera s cynickým odstupom, je ešte efektívnejšia. Lebo veria svojou činnosťou – nakupovaním darčekov a varením. V prípade vojny v Sýrii zasa veria svojou nečinnosťou – dôverou v nejakého veľkého Druhého, ktorý ich ochráni pred niečím podobným u nás doma. V tomto zmysle, žiaden Druhý neexistuje sme len My, ľudia, komunita. No potrebujeme niečo viac než humanizmus, na prekonanie tej traumy, ktorá vzniká „blízkym stretnutím tretieho druhu“ s monštrom, ktoré je v nás a v našom Blížnom.
Poznámka:
Parafrázujem tu v mnohom Žižeka a jeho snahu o rehabilitáciu dialektického materializmu, ktorý kladie do protikladu k súčasnému Novému ateizmu Dawkinsa a tiež k Novému materializmu od Jane Benett, ktorá stavia na Deleuzovi, ale vnáša tak do hmoty istého pohanského ducha. Žižekova hlavná téza je, že ak chceme prejsť k ozajstnému materializmu, tak musíme ísť nevyhnutne cez kresťanstvo. Tu Žižek stavia na teológii Death of God (Boh na kríži zomrel nadobro a zostal len Duch svätý – duch bratsko-sesterskej lásky revolučného spoločenstva sv. Pavla) a Chestertonovom čítaní príbehu o Jóbovi, kde paradoxne Boh nie je arogantný, ale priznáva, že jeho stvorenie je celé chaotické a potrebuje človeka. Iba aktivita človeka môže dialekticky naplniť predurčenie. Žižek tu dodáva ešte lacanovskú nadstavbu Hegela, kde boh je drive – prázdne miesto, okolo ktorého sa točí túžba. Boh je tu teda istý „miznúci prostredník“ (vanishing mediator) a neexistuje záruka lásky – ide vždy o riskantný radikálny čin, nad ktorým boh nedohliada, ako nejaký tretí element „veľký Druhý“. Boh je len ten samotný akt alebo vzťah lásky v ktorom sa stráca.
