Potrebujeme zlyhať znovu a zlyhať lepšie. Ako hovoril Beckett „Fail again, fail better“. Mohli by sme pridať, že treba ale zlyhať smerom dopredu. Teda: „Fail again, fail better, fail forward“.
Čo by bola revolučná nežnosť dnes? Vymenovanie Radoslava Procházku za ústavného sudcu. Človek je super ústavný právnik a spektakulárne zlyhal. Asi sa poučil. Potrebujeme viac ľudí, ktorí zlyhali rovnako a majú preto rešpekt pred životom a dobou. A istú šialenú múdrosť. Bol to tiež politik z generácie, ktorým ešte záležalo na tom, či ich niekto prichytí pri klamstve. Tieto nové modely a lá Trump neklamú, oni bullshitujú. Teda je im úplne jedno či hovoria pravdu, alebo nie, jediné podstatné je zaujať. Postaviť stožiar, narušiť niekomu tlačovku a ustanovujúci snem. Zlomiť dušu celej krajine a jednému dievčatku pri prvom svätom prijímaní, kvôli troche publicity pre kandidáta na europoslanca.
Čo by bola definitívna budúcnosť dnes? Nemať jeden, ale stovky Aeromobilov. Nejde o to, že konkrétny Aeromobil môže byť pomýlený nápad, alebo nedokonalý prototyp. Že lepšie by bolo lietadlo na elektrinu... Ide o odvážnu víziu. A ohraničenú víziu. Poslať človeka na mesiac o 10 rokov bola ohraničená vízia. Ale bol to detský sen horizontálnej expanzie na nové územie. Čo potrebujeme je vertikálna expanzia. Do hĺbky cez tunely, do výšky cez mrakodrapy. Nie exploitácia nového územia a nových ník (niches). Ale „imploitácia“, kultivácia, rekonštrukcia a regenerácia. Zveľaďovanie a zakoreňovanie. Nie vykorisťovanie a okamžitý pôžitok. Regeneratívna a obehová ekonomika. Regeneratívne poľnohospodárstvo. A drony, a syntetická inteligencia, kde človek a stroj sú spolupracovníci a tím. Kde nám strojová inteligencia pomáha milovať blížneho svojho z opačného konca sveta a môžeme preto ľahšie vytvárať vysoko efektívne tímy „ľudí dobrej vôle“. Teda vytvárať viac projektov ako Aeromobil, rýchlejšie a lacnejšie. Definitívna budúcnosť je opakom súčasnej nekonečnej expanzie a utiekania sa k banalitám peny dní.
Čo potrebujeme nechať v dvadsiatom storočí? Nie je to komunizmus a kapitalizmus. Ale individualizmus a fejkové revolúcie fejkových mesiášov postavené na nenávisti k nejakej skupine. Od menšín, cez menšiny v menšinách, až po „bieleho muža v strednom veku“ (lol toho zomlela doba asi najviac). Revolúcie, ktoré pramenia z pomýlenej myšlienky, že človek je tabula rasa. Teda z dedičstva Jeana-Jacquesa Rousseaua. Všetci tí detinskí malí stalini, ktorí sú dnes v každom názorovom kmeni a vyžadujú si absolútnu politickú korektnosť inak ťa zrušia na internetoch. Chcú všetko teraz a hneď. Hrajú sa so slovíčkami. Socializmus s detskou tvárou.
Čo nám chýba je revolučná nežnosť, teda opak cancel culture. Odpustenie Procházkovi, lebo obetným baránkom sa dnes na chvíľu môže stať naozaj hocikto, aby sa na chvíľu obnovil nedostatkový pocit posvätna, jednoty a nevinnosti más. Aspoň na minútku, kým sa nepreskrolujeme k ďalšiemu škandálu a nedostaneme ďalší hit dopamínu na našej obľúbenej sociálnej sieti. My sme super, my nie sme Kočner, Fico, Procházka a hocijaký ďalší obetný baránok v zálohe (rozumej napr. vyhorený politik, ktorý presluhoval). Čo nám chýba je odvážna vízia definitívnej budúcnosti. Teda opak nekonečnej expanzie a prešľapovania na mieste. Regenerácia, kultivácia, imploitácia. Regenerácia pôdy a zároveň vertikálne záhrady v mrakodrapoch. Stovky projektov ako Aeromobil, M-Pesa v Keni, Holochain.
Nie únik na Mars, ale kultivácia tejto zeme, blahobytu a múdrosti na nej. Nežná revolúcia smerom k Fully Automated Luxury Communism.
