Napríklad - strata dôvery znamená chaos. Víťazstvo Kotlebovej strany nám na chvíľu ukázalo Fica ako prijateľného a SNS ako štandardnú stranu. Ale hnedé oblaky na obzore by nám nemali zakryť výhľad na budúcnosť, či nebodaj spôsobiť, že sa pred seba a okolo seba ani pozerať nebudeme.
Fašizmus a Disneyland
Vzostup fašizmu v Európe, a s príchodom Donalda Trumpa aj v USA, mení úplne politický a spoločenský diškurz. Čo je pre štandardné strany politika, to je pre fašistov estetika. A ako hovorí Rorty, najväčšia estetika pre fašistov je vojna. Najlepšie ten rozdiel vystihol Roland Barthes, keď dáva do protikladu box ako atletický šport, kde musí človek na sebe makať, s americkým wrestlingom, ktorý je o čistom pôžitku pre oko. Teda šou a spektákl. Asi desaťkrát sčítanejší kamarát na facebooku, Lukáš Makovický, mi pomohol zistiť pôvod myšlienky, ktorá ma fascinuje už 15 rokov. Odkedy mi ju povedal učiteľ NOSky, ale nevedel som nájsť jej zdroj. Baudrillard prišiel s pojmom simulakry – Disneyland v Amerike, má zakryť pravdu, že celá Amerika je jeden veľký Disneyland. Podobne Lukáš Makovický vníma, že Kotleba len prekrýva fakt, že celý náš politický diškurz je už dlhšiu dobu fašistický. Tá zmena z boxu na americký wrestling bola teda pozvoľná a dlhodobá. Ak by som mal byť pejoratívny, je to akoby človek riešil kradnutie tak intenzívne, že si nevšimol, že musí už dlhšiu dobu na veľkú potrebu a teraz so špinavými gaťami sa nebude môcť umyť minimálne rok, štyri alebo aj pár dekád. Kultúrne vojny, kradnutie a boj proti kradnutiu zatienili riešenie sociálnych problémov a nedostatočných ekonomických príležitostí veľkej časti populácie.
Komplexitu situácie podčiarkuje nasledovná otázka: Ktorá prípadná koalícia by zvýšila pravdepodobnosť, že Slovensko zruší reverzný tok plynu pre Ukrajinu? Môj osobný odhad je, že ak by bol v koalícii aj Fico, tak pravdepodobnosť zrušenia reverzu do štyroch mesiacov je 35%. Ak by bol premiérom Sulík, tak sa zvýši možno na 55%. Bohužiaľ drvivá väčšina ľudí nevie rozmýšľať v odtieňoch šedej a vidia len protiklady dobra a zla. Alebo pravdepodobnosti 0% a 100%. Rovnako je otázka koľko by mal Kotleba percent, keby nebol zákaz zverejňovať prieskumy dva týždne pred voľbami, a keby naše spravodajské služby vedeli efektívnejšie bojovať s propagandou na internete a vysoko sofistikovanými metódami, ako náhla zmena facebook stránky so štyrmi tisíckami fanúšikov nejakého hradu na hlasnú trúbu kotlebovcov. Možno by nedosiahol päť percent. A možno je aj dobré, že ich prekročil už teraz a nie o pár rokov. Možno na to neexistuje uspokojivá odpoveď. A to je presne tá komplexita, ktorú chcem opísať nižšie.
Kotleba a tao
Občas sa pokúšam o poéziu v angličtine, a ako úvodný citát mojej prvotiny ma napadlo toto: „Time is just a footnote to a place called home“ (Čas je iba poznámka pod čiarou v mieste, ktoré nazývame domov). Koncept času je aj vo fyzike málo prebádaný a otázka je, či existuje nejaký hlbší proces a elementy, ktoré čas spôsobujú a konštruujú. V tomto zmysle je zaujímavý taoizmus ako radikálne odlišná ontológia od našej západnej. Iba v posledných rokoch sa vo vede stáva mainstreamom asi najdôležitejšia paradigma minulého storočia – komputácia (computation). Vo filozofií sa zasa teší novému nárastu záujmu Gilles Deleuze, ktorý má k tejto perspektíve tiež blízko. Táto paradigma komputácie je veľmi podobná taoizmu.
Stephen Wolfram, je asi najväčší mozog na umelú inteligenciu a jeho práca má zaujímavé filozofické presahy. Mimochodom jeho firme Wolfram Alpha napríklad vďačíme za všetky múdre odpovede a výpočty v asistentovi Siri na iPhone. No a Stephen Wolfram napríklad tvrdí, že nie je abstraktný rozdiel medzi ľudskou inteligenciou a počasím. V angličtine je príslovie, že počasie má vlastnú myseľ, a preto si robí čo chce (Weather has a mind of its own). Ak si osvojíme perspektívu komputácie, tak toto tvrdenie, nie je až také šialené. Zoberme si príklad možno z nie tak vzdialenej budúcnosti: Malá čierna krabica v ktorej je superpočítač a v ňom sú nahrané miliardy ľudských mozgov. Vedľa nej je kameň. Aký je rozdiel medzi týmito dvoma objektmi? Rozdiel je len v dejinách, teda v čase asi 14 miliárd rokov, ktorý bol potrebný na výpočet tak pokročilej civilizácie, ako je tá naša. A rozdiel je v cieľoch, ktoré ľudia sledujú a v bolesti, ktorú cítia. Ale nie v inteligencií.
Totiž Stephen Wolfram pred desiatimi rokmi ukázal, že bunkový automat s pravidlom 110, teda dva stavy a tri pravidlá, ktoré sa dajú vyjadriť vo veľkosti jedného tweetu, dokáže vytvárať úžasne komplexné vzory a jeho obdoba, tzv. Game of Life, dokáže vytvárať „videohry“. A to najšokujúce zistenie je Wolframov dôkaz, že bunkový automat Pravidlo 110 je univerzálnym Turingovým počítačom. Popri takomto jednoduchom bunkovom automate, je kameň ešte dosť komplexný.
Teda naše dejiny, ciele a bolesť sú jediné čo nás odlišuje od kameňa, nie naša inteligencia. Veda je v tejto perspektíve skratka vo výpočtoch prírody. Napríklad nemusíme čakať kým sa hviezda X dostane do nejakej polohy Y. Vieme to vypočítať a predvídať. No sú procesy, kde narazíme na objektívnu hranicu možností vo výpočtoch. A tú Wolfram nazýva komputačná neredukovateľnosť (computational irreducibility). V skratke nevieme urobiť vždy skratku vo „výpočte“ našej civilizácie. V tejto perspektíve je moralizovanie, napríklad o finančnej kríze, len barličkou a zakrýva poznanie o hlbších procesoch, ktorými tvoríme budúcnosť.
(Tu by som silno odporučil knihu Economy And The Future od filozofa a kybernetika Jean-Pierre Dupuy, ktorý je podľa mňa v súčasnosti neoficiálny „majster“ Žižeka. Len je aj zbehlý v ekonómii a píše oveľa zrozumiteľnejšie a bez balastu. A má blízko k perspektíve komuputácie.)
A tým sa dostávame ku Kotlebovi a Trumpovi. A Putinovi, ktorý im fandí. Ale tu pozor, nemyslím to vôbec „konšpiračne“. Skôr, ako som vyššie napísal, myslím to „komputačne“. Ako proces, ktorý sa nedá ľahko obísť nejakou skratkou do liberálneho blaha, kde skončili dejiny (skorý Fukuyama), a kde sme sa „dostali do Dánska“ a máme nekorupčný altruistický štát (neskorý Fukuyama). A kde neexistuje pojem nedostatku (technologický komunizmus).
Dejiny lásky
Na pochopenie spojenia taoizmu s umelou inteligenciou a morálkou je dobrý text s názvom „Is God a Taoist?“ od logika a kybernetika Raymonda M. Smullyana, ktorý som spoznal vďaka úžasným kamarátom v našom book clube. Autor cez rozhovor Boha a smrteľníka hovorí o tom, že „boh“ je proces. Že slobodná voľba existuje v negatívnom zmysle ako odmietnutie. A že „diabol“ je čas, ktorý tento proces trvá. Boh je tu utilitarista, a jeho ultimátnym cieľom je znižovanie bolesti a utrpenia.
Otázka je, čo je zmyslom dejín, ak na konci tohto výpočtu bude nejaká odpoveď „42“? Možno je nimi práve znižovanie utrpenia a bolesti. A rozširovanie vedomia v zmysle, že chalani z futbalového klubu z vedľajšej dediny nie sú nepriatelia. Toto kmeňové rozmýšľanie totiž nepozorujeme len pri futbalových chuligánoch a kotlebovcoch, ale je to bohužiaľ všeobecné základné biologické a evolučné nastavenie každého z nás. V dobe núdze a nebezpečenstva sa vieme doslova pretvoriť na monštrá. Podobne ako sa geneticky pretvoria krásne lúčne koníky za týždeň strádania na zhnedlé a agresívne kobylky. Fukuyamova metafora „dostať sa do Dánska“ je preto o vytvorení moderného štátu, ktorý doslova ide proti našim „prirodzeným“ intuíciám kradnúť pre svoj kmeň. Je to niečo ako novozískaná chuť. Preto je tak dôležitý zápas o charakter nášho štátu a nemali by sme sa uspokojiť iba s konštatovaním, že sa bude kradnúť menej. Dôležité je aby sme znižovali utrpenie a zvyšovali slobodu každému človeku, hlavne tým na okraji spoločnosti. No zároveň musíme pracovať s určitou „poetickou“ ekonómiou a odstraňovať závisť tým, že zmeníme svoje sny o úspechu. Už nimi nemusia byť drahé veľké autá. Môže to byť sebapresahovanie a kreatívna láskavá spolupráca v kruhu priateľov z celého sveta. Dnes miesto prestáva hrať roľu a vieme komunikovať a pracovať s každým na svete.
Ak je čas vlastne diabolsky dlhé trvanie výpočtu, kým sa dostaneme do vytúženého „domova“, čo je láska? Je láska len určitá emocionálna príchuť, alebo vôňa tohto domova? Alebo je to skôr morálny postoj, voľba pre vyšší altruistický zmysel života? Dejiny lásky je názov krásnej knihy od Nicole Kraus, ktorá by mala byť povinným čítaním, nielen kvôli opisu holokaustu. Je presne o pocite stratenej lásky a domova a o jej nájdení cez vyššie a abstraktnejšie zhmotnenie v texte.
Cez perspektívu komputácie a taoizmu vieme zrušiť protiklad textu (logos) a tela (telos). Napríklad cez digitálnu fabrikáciu vieme dnes vytvoriť inteligentné materiály, ktoré sa sami poskladajú. Neil Gershenfeld z MIT je priekopník v tomto smere a možno za dvadsať rokov aj vďaka nemu budeme mať niečo ako replikátor zo Star Treku. Vďaka komputácii vieme odstrániť aj protiklad medzi vysokým a nízkym. Napríklad dnes má skoro každý (aspoň na Západe) podobne výkonný počítač a prístup k internetu. Niekedy to bolo výsadou bohatých. Softvér teda „požiera svet“, no robí ho aj plochejším. Nie kapitalizmus.
No ostáva otázka, či sa tento protiklad dá odstrániť aj v symbolickej rovine, teda priepasť medzi „svätým“ a „hovnom“. V tomto zmysle texty taoizmu bohorúhačsky píšu, že tao je všade, aj v hovne. Dnes ako ilustráciu môžeme ponúknuť modernú medicínu, ktorá len nedávno prišla na to, ako významne na zdravie a psychiku človeka vplýva jeho črevná mikroflóra. V tele máme desaťkrát viac mikróbov ako vlastných buniek. Preto sa napríklad vyvinula liečba transplantáciou stolice.
No stále nie sme v symbolickej rovine zrušenia protikladu svätého a nízkeho. Tu treba podotknúť, že drasticky prehlbujúci sa rozdiel medzi konzervatívcami a liberálmi vôbec nie je v oblasti morálky, ale v oblasti estetiky. Ako som spomínal vyššie, fašizmus je premena politiky na (maskulínnu) estetiku. Jonathan Haidt skúma psychologické a kognitívne rozdiely medzi konzervatívcami a liberálmi a snaží sa tieto dva tábory zmieriť. Konzervatívci napríklad nemajú radi experimenty a ctia si tradíciu. Liberáli sú hravejší a majú väčšiu chuť inovovať. No bez pochopenia akú dôležitú rolu hrá estetika, ťažko vysvetlíte napríklad fenomén, ako homosexuálne hry hajlujúceho chalana na kandidátke SNS. Nie je to o osobnej morálke, ale o vonkajšej estetike. Proste konzervatívci sa ešte nezmierili s obrazom rodiny s dvoma matkami. Podobne ako sa pred päťdesiatimi rokmi (a bohužiaľ aj dnes) mnohí ľudia nezmierili s obrazom medzirasovej rodiny. Liberáli cez svoju politickú korektnosť zasa budujú inú, viac ženskejšiu estetiku strednej vrstvy, no zároveň sa občas dopúšťajú progresívneho rasizmu. Teda implicitne im ide o vyčleňovanie nižších „buranských“ vrstiev zo spoločenského života.
Láska dokáže hory prenášať a vie pomútiť hlavu nejednému konzervatívcovi a liberálovi. Ale otázka je, či vie účinne bojovať s estetikou. Na jej prekonanie treba skôr racionálny utilitarizmus. Dejiny lásky sú potom procesom zjemňovania nášho estetického cítenia a vnímania. Aby nám nevadili ľudia, ktorí vyzerajú a žijú inak. Lebo aj tak s nimi raz možno skončíme v jednej malej čiernej „inteligentnej“ krabičke.
Sociálny kapitál je „dvanásta ťava“
Jean-Pierre Dupuy vo svojich knihách píše, ako ekonómia nahradila politiku, ktorá predtým nahradila svätú cirkev. To, že ekonómia je novou oblasťou svätého vidíme aj na argumentácii ľudí, čo volili Sulíka, ako vraj experta na ekonomiku. Jean-Pierre Dupuy rieši weberovský paradox kalvínskej náruživosti budovať kapitalizmus, ktorý je ale spojený s pevnou vierou v božie a osobné predurčenie. Bez tejto schopnosti sebapresahovania, by neexistovala budúcnosť a neexistovala by moderná ekonomika. V skratke celý náš svet je postavený na paradoxnej dôvere a na neracionálnej, alebo skôr meta-racionálnej voľbe. Najlepším dôkazom, že to tak funguje je fakt, že väčšina obyčajných ľudí, na rozdiel od filozofov a ekonómov, sa neracionálne (ale správne) rozhodne v tzv. Newcombovom paradoxe, ktorého autorom je Robert Notzik, pôvodne v súvislosti s kvantovou fyzikou. A filozofovia sa s jeho riešením trápia dodnes.
Ilustráciou prečo je sebapresahovanie (self-transcendence) tak dôležité pre fungovanie justície a štátu nám ponúka Dupuy v poviedke o dvanástej ťave:
„Bohatý beduínsky šejk, ktorý mal množstvo tiav, ich rozdelil vo svojom závete trom synom nasledovne: najstarší Achmed dostane polovicu, druhý syn Ali dostane štvrtinu a najmladší Benjamin dostane šestinu. Bohužiaľ na konci šejkovho života zostalo len 11 tiav a bratia sa dostali do patovej situácie, pripravení bojovať na život a na smrť o svoju časť dedičstva. Lebo Achmed chcel šesť tiav a zvyšní dvaja bratia boli agresívne proti. So svojím sporom nakoniec išli k múdremu sudcovi, ktorý vymyslel nasledovné riešenie: „Požičiam vám svoju ťavu, ktorú mi, ak Alah dá, potom vrátite. S dvanástimi ťavami bude delenie jednoduché, Achmed dostane šesť tiav, Ali tri a Benjamin dve.“ Tak sa aj stalo a spokojní bratia vrátili dvanástu ťavu späť sudcovi.“
Tento možno triviálny príbeh ilustruje vôbec nie triviálne fungovanie justície a štátu. Ten buduje dôveru, sociálny kapitál a budúcnosť cez sebapresahovanie – požičaním virtuálnej dvanástej ťavy. V skratke Sulík a libertariáni tomuto mechanizmu nerozumejú, a preto môžu ekonomiku aj spoločnosť ľahko dostať do deštrukčnej špirály, kde chýba spôsob jej prerušenia. Napríklad ak znížime dane no zároveň máme predstavu, že „optimalizácia“ daňového priznania je vlastne v poriadku, lebo štát je neschopný, tak sa si vieme ľahko predstaviť, ako tá špirála bude vyzerať. V teórii hier sa to nazýva preteky smerom ku dnu. A prepáčte, ale optimalizácia daní je kradnutie, aj keď to bolí. A áno v minulosti som sa tu na blogu vyhrážal, že začnem optimalizovať aj ja. Ale môj postoj nebol správny. Vidíme, že je kľúčové budovať sociálny kapitál cez spoločenské normy (nie len kradnutie, ale aj optimalizácia daní nie je ok) a cez koordináciu smerom k spoločnej želanej budúcnosti. Lenže táto budúcnosť sa nedá tvoriť, ak vnímame ľudí len ako atomizovaných jedincov a ploché kartónové makety (chudobní, nevzdelaní vidiečania, Rómovia, cudzinci, atď.).
Marián Kotleba a Donald Trump sú pre nás výzvou nehrať estetickú hru amerického wrestlingu, lebo tam ich nemôžeme nikdy poraziť. Ani opačná estetika stredných vrstiev a politickej korektnosti nestačí. Mali by sme sa všetci vrátiť späť k poctivému politickému boxu a podobne ako neporazený írsky šampión MMA v mušej váhe, Conor McGregor, sebavedomo povedať, čo v budúcnosti urobíme a ako to dopadne. Že zvýšime blahobyt a príležitosti pre všetkých. A že ľudí budeme vnímať ako akcieschopných jedincov, ktorí chcú byť súčasťou celku a spoločnej budúcnosti. Lebo bez sociálneho kapitálu a zvyšovania dôvery nám zostanú len nakradnuté hrdzavé limuzíny a agresívne kmene nihilistov.
