A zlepšiť vzdelávanie je možno jednoduchšie než školstvo.
[V článku priblížim argument Nassima Taleba z jeho knihy Antifragile, prečo je dôležité podporiť čo najviac šikovných ľudí a malých organizácii zdola. A prečo je tento spôsob často efektívnejší než len snaha o zmenu systému zhora a spoliehanie sa na predvídanie budúcnosti expertmi. Mal som už dlhšie intuíciu, že treba podporovať veľa malých projektov, ale keď som počul kritiku, že ide o „vykurovanie vesmíru“, tak som nevedel túto intuíciu obhájiť. Taleb mi ponúkol dobré vysvetlenie.]
Chceme mať aspoň tak dobré školstvo ako Fínsko. No už dnes existuje skupina slovenských žiakov, ktorí dosahujú v priemere rovnaké výsledky v PISA ako Fíni. Chodia na slovenské súkromné školy. Tým netvrdím, že keby boli školy len súkromné, tak máme po probléme. Jeden dôvod ich dobrého prospechu môže byť, že rodičia týchto žiakov sú bohatší než priemerný Slovák, a to im dáva viac možností vzdelávať a motivovať svoje deti aj *mimo školy*.
A možno sú ich rodičia tiež akčnejší v zmysle, že si nezvolili predvolenú možnosť štátnej školy, ale urobili extra snahu o umiestnenie svojho dieťaťa inde. Podobne ako keď sa v jednom výskume na veľkých dátach zistilo, že čo odlišuje lepších zamestnancov je, že sa hlásili na pracovnú pozíciu z iného prehliadača ako predvoleného Internet Explorer. No to len špekulujem.
Slovensko má v PISA hodnotení matematiky podobné výsledky ako USA a Izrael. No až tretina (!) našich 15 ročných žiakov nevie čítať s porozumením, alebo počítať a len ťažko sa uplatní v živote. Otázka je, čo chceme dosiahnuť? Ak chceme aby naša krajina bola v budúcnosti bohatšou, je dosť možné, že lepšie školstvo nám v tom paradoxne nepomôže. Nassim Taleb vo svojej knihe Antifragile vysvetľuje, že dobré školstvo je skôr výsledkom bohatstva krajiny ako naopak. Napríklad nemecky hovoriace krajiny, a špeciálne Švajčiarsko, majú dosť veľký počet obyvateľov s nízkym vzdelaním. Motorom týchto krajín sú učni a učňovky. Majú aj špičkové univerzity, ale tie sú skôr výsledkom rozvoja krajiny.
Ak nám ale záleží nielen na bohatstve, ale aj na vyrovnávaní príjmových a majetkových nerovností, ako napríklad mne, tak lepšie školstvo je dobrou dlhodobou investíciou. Lebo vzdelanie je spôsob ako si rodiny dokážu uchovávať a zveľaďovať majetok z generácie na generáciu. A zabezpečiť, že deti budú mať lepšie zamestnania než ich rodičia. Ale na úrovni krajiny to neplatí. Taleb dáva ako príklad Egypt, kde vzdelanosť za posledné desaťročia výrazne narástla, ale bohatstvo krajiny nie.
Na zvýšenie bohatstva krajiny potrebujete motivovať *čo najviac ľudí*, aby išli do rizika a podnikali, alebo majstrovali, skúmali a vynaliezali veci prakticky, štýlom pokus - omyl. A potrebujeme okolo toho vytvoriť ekosystém, ktorý takýmto dobrodruhom pomôže prežiť. A kultúru, kde je zlyhávanie akceptované a nie zdrojom hanby. V tomto je sila USA a je preto dosť jedno, či je Fínsko v rebríčkoch PISA ďaleko pred nimi. Aspoň toto je argument Nassima Taleba, ktorého som dlho považoval za arogantného podivína, ale keď čítam jeho knihu Antifragile tak sa mi zdá, že tento názor má kvalitne podložený.
Ak hľadáte pozitívnu čiernu labuť, rozdeľte svoju investíciu medzi čo najviac ľudí
Skúsim v skratke zhrnúť jeho najdôležitejší postreh ohľadom technického termínu pozitívna „čierna labuť“. Výraz čierna labuť znamená ojedinelý ale extrémny štatistický úkaz. Ak je pozitívna, znamená to, že ide o niečo prospešné. Napríklad investujete do Facebooku, ako jeden z prvých investorov pár tisíc dolárov a po ich úspechu ste milionár. Negatívnu čiernu labuť sme videli v podobe kolapsu bankového systému v roku 2008, alebo nečakané zvraty ako Brexit a Trump.
Pri čiernych labutiach ide o stratégiu 1/N, alebo „záleží na kvantite“. Ak máme určité množstvo peňazí, ktoré chceme investovať, napríklad do vzdelania, alebo chceme zvýšiť šancu, že podporíme alebo objavíme druhého Marka Zuckerberga, tak čím viac (šikovných) ľudí podporíme, tým väčšiu šancu máme, že narazíme na pozitívnu „čiernu labuť“ so skoro neohraničeným ziskom.
Ak máme napríklad milión eur, pri tomto prístupe by bolo ideálne podporiť čo najviac šikovných žiakov, učiteľov, škôl a organizácii. Nie len pár vybraných a už úspešných. Toto je prístup viacerých fondov rizikového kapitálu v Silicon Valley. Často investujú ani nie do kvalitných podnikateľských nápadov, ale skôr do silných tímov podnikateľov v úplnom začiatku. Veľa z nich možno zlyhá. Ale môžu pritom naraziť na zlato – ďalšieho jednorožca, čo je v ich žargóne startup s hodnotou aspoň miliarda dolárov. Samozrejme len rozdať peniaze čo najviac ľuďom nestačí. Musia vzniknúť aj nejaké „zmluvy“ a možnosti, ako si „túto výhru vybrať“. Taleb to nazýva opcionalita, od slova opcia – mať možnosť využiť opciu, ak je to výhodné.
Napríklad ak dá štát niekomu štipendium na štúdium na prestížnej zahraničnej univerzite a požaduje, aby potom pár rokov preňho absolvent pracoval, ak ho bude potrebovať, tak ide o opciu.
Len dobré školstvo nestačí – vynájsť znovu koleso je to najťažšie
Opakujem nepodceňoval by som zložitosť zmeny školského systému. Napríklad u nás ak skončíte doktorát a chcete robiť na Slovensku vedu, často dostanete nástupný plat o 20% nižší než vaše predchádzajúce štipendium, možno nevrlý kolektív a tony nezaplatených papierovačiek. No úspech a bohatstvo krajiny ani zďaleka nezávisí iba od vedeckých pracovníkov, preto aj napriek marazmu v tejto krajine, nie je všetko stratené a je možné meniť systém aj zdola.
Nassim Taleb spomína ako píše z mrakodrapu v Dubaji a čuduje sa naivite tamojších stratégov, ktorí do krajiny pritiahli pobočky top univerzít sveta. Spojené arabské emiráty získali bohatstvo z ropy. Tá sa v Dubaji už skoro minula, a tak sa snažia diverzifikovať zdroje budúcich príjmov. No spomína, ako som uviedol vyššie, že dobré školstvo je skôr výsledkom bohatstva. Ako v prípade Švajčiarska.
Dokonca prichádza s pekne radikálnou myšlienkou: „Asi by sme netvrdili, že ornitológovia sú tí, čo *učia vtáky lietať*, oni ich len pozorujú. Tak prečo ak vymeníme vtáky za ľudí, tak si myslíme, že univerzitný výskum robí ľudí, či krajinu úspešnou a stojí za bohatstvom a pokrokom?“. Táto pomerne šokujúca myšlienka začne dávať zmysel keď Taleb podrobne popisuje, že za väčšinu technológii, ktoré nám umožnili pokrok, môžu ne-akademici, ľudia čo podnikali, robili vedu, matematiku alebo výskum len ako hobby, alebo súčasť praktickej práce v dielňach.
Jedným dôvodom je, že brutálne podceňujeme dôležitosť praktických inovácii. Napríklad trvalo tisícky rokov, kým niekoho napadlo dať kolieska na cestovnú tašku. Ešte smutnejšie je, že Majovia „nevynašli“ koleso, používali ľudskú silu a guľaté kmene stromov na prepravu stavebných materiálov. Ale svojim deťom vyrábali hračky, ktoré mali kolieska! No podobne smutné je, že miniatúrny parný stroj sa v antike používal ako hračka. Trvalo znovu tisícky rokov, kým ho niekto „vynašiel“ znovu. Veľa vynálezov, ktoré umožnili priemyselnú revolúciu vynašli ľudia v dielňach ako zlepšováky.
Ľudia čo vynašli turbínový motor nepoznali fyziku, len robili pokusy a majstrovali predtým, než vedci vynašli príslušnú teóriu. Nassim Taleb to nazýva vtipne „green lumber falacy“. Ide o historku s jeho kolegom, ktorý bol svojho času jedným z najúspešnejších obchodníkov s komoditou zvanou „green lumber“ a pritom si myslel, že ide naozaj o zelené drevo (a nie nevysušené drevo). Ďalší kolega bol najväčším obchodníkom so švajčiarskym frankom, ale nevedel Švajčiarsko identifikovať na mape.
Popisuje tým jav, čo nazývame „domain dependancy“, teda závislosť na špecifickej oblasti pôsobenia. Napríklad niekto môže byť veľmajster v karate, ale v pouličnom boji pohorí. Niekto môže byť majster v šachu, ale mimo šachu môže mať podpriemerné strategické myslenie. Preto podľa Taleba škola a univerzity pripravujú najmä na kariéru v učení a prednášaní, ale mnoho poznatkov je mimo školy prenositeľných len ťažko. Preto sa ich musíme naučiť znova a nikdy sa učiť neprestávame.
Vzdelanie, chudoba a anti-krehkosť
Existuje aj oveľa zložitejší problém ako zlepšiť školstvo. Ním je odstránenie chudoby. Napríklad dnes je v bohatých a chudobných krajinách kopec vysokoškolákov, dokonca doktorandov, ktorí robia v kaviarňach, alebo prežívajú z mesiaca na mesiac.
Zlepšenie globálneho zdravia je zasa jednoduchší problém a je tam oveľa viac takzvaného nízko visiaceho ovocia. Písal som nedávno ako páni Henderson a Ždanov dokázali cez Svetovú zdravotnícku organizáciu eradikovať pravé kiahne, čo ich robí kandidátov na „najviac dobrých“ ľudí, ktorí kedy žili. Zachránili tým odhadom 60 až 120 miliónov životov, alebo päťkrát viac akoby zachránil svetový mier od 70-tych rokov minulého storočia.
Bill a Melinda Gates sú veľmi úspešní filantropi v otázke globálneho zdravia a zachránili tiež už milióny životov zlepšením dostupnosti očkovania a bojom proti hnačkám, tuberkulóze, malárii a AIDS. No keď sa snažili aj spolu s Markom Zuckerbergom reformovať americké školstvo, tak si pohnevali učiteľské odbory, minuli stovky miliónov dolárov a ich iniciatíva zlyhala.
Zlepšiť zdravie a vzdelanie je jednoduchšie, než odstrániť chudobu a nerovnosť. Aj preto, že vzdelanie a zdravie sa riadia takzvanou normálnou štatistickou distribúciou – Gaussovou krivkou v tvare zvona. Teda nestretnete človeka ktorý má jeden centimeter a ďalšieho, ktorý má tisíc metrov. Podobne nestretnete človeka, ktorý má v hlave viac informácii než Wikipedia, alebo je inteligentnejší než polovica ľudstva dokopy.
No pri bohatstve toto neplatí. Tu ide o čierne labute - extrémne hodnoty a zriedkavé javy. Napríklad Bill Gates a sedem ďalších najbohatších ľudí, keď sa spolu ocitnú vo výťahu, tak sú majetkom bohatší než polovica planéty dokopy. Teda osem ľudí verzus tri a pol miliardy ľudí. Je to smutné, ak nám záleží na príjmovej a majetkovej rovnosti. Čo mne záleží. Ale cez Nassima Taleba som pochopil, že rovnako sa môžeme snažiť nachádzať a vytvárať aj nové pozitívne čierne labute.
Teda ak chceme aby na Slovensku založil biznis ďalší Mark Zuckerberg, tak to nie je tak zložité, ako zlepšiť školstvo, alebo vyriešiť príjmové nerovnosti. Treba podporiť čo najviac šikovných ľudí a nejde pri tom o to, či dokončia univerzitu, alebo z nej vypadnú ako spomínaný Mark Zuckerberg.
Nassim Taleb hovorí, že nevieme predvídať budúcnosť, hlavne kvôli riziku zriedkavých, ale extrémnych javov. No vieme sa stať menej krehkí, viac robustní, či dokonca anti-krehkí. Krehkosť nemá rada zmeny, anti-krehkosť ich vie využiť vo svoj prospech. Čo je tiež definícia Talebovho pojmu opcionalita. Robustnosť je v strede tejto škály. Zmeny ňou nezatrasú, ale ani z nich nevie vyťažiť. Teda tá triáda v zmysle rizika voči negatívnym čiernym labutiam, alebo naopak opcionality využiť pozitívne čierne labute je takáto: krehkosť – robustnosť – antikrehkosť.
Akoby teda mohla vyzerať podpora vzdelávania cez optiku anti-krehkosti?
Prvá možnosť je stanoviť si pravidlo, že štát nebude konkurovať súkromnému sektoru v tvorbe napr. startup ekosystému, tam kde to nie je nutné. Startupy, teda začínajúce firmy sú často alternatívou formálneho vzdelávania, zameriavajú sa na prax a je v nich badať silný element konštruktivizmu – učenia sa cez praktické objavovanie sveta. Napríklad namiesto toho, aby si každá štátna agentúra vytvárala svoje regionálne startup huby a podujatia na podporu podnikania, by mohla pravidelne, dlhodobo a bez zbytočnej byrokracie podporovať startup huby, ktoré už existujú. A podporovať v nich vzdelávacie programy a školenia a prepájať tak stredné odborné školy, gymnázia, univerzity v spoločných súťažiach, hackatonoch a investovať rovno do tímov žiakov, učiteľov, začínajúcich podnikateľov. Alebo podporiť rozšírenie FabLabov, ktoré sú kapitálovo náročné a predstavujú budúcnosť v zmysle digitálnej fabrikácie a novej vlny industrializácie. Ale nekonkurovať napríklad podujatiami, ktoré vie spraviť lepšie už existujúci startup ekosystém. Len ho treba občas správne poštuchnúť želaným smerom, alebo pomôcť mu prežiť a rásť.
Druhá možnosť je crowdfunding ako „Dobrý aniel pre vzdelávanie“. Malé transfery, granty a investície do čo najviac rôznych ľudí a aktérov s cieľom zvýšiť kvalitu vzdelávania. S čo najmenšou byrokraciou. Tu je priestor pre každého, hlavne malých darcov. Dnes organizácie, ktoré napríklad vychovávajú novú generáciu programátoriek, alebo propagujú vedu, dostávajú dosť obmedzené zdroje od verejnosti, firiem a štátu. LLaicky odhadnem, že by vedeli absorbovať aj stonásobne viac.
Toto je špekulatívny príklad: Ak chce štát mať viac programátorov, tak by mal podporiť ľudí priamo a finančne nech si vyberú školenie a môžu dovoliť pauzu od práce, alebo nech sa učia programovať sami. A dať im väčšinu peňazí, až keď prejdú skúškami. Dnes štát platí zahraničným investorom za vytvorenie pracovného miesta často desiatky tisíc eur. A aj tak nám často chýbajú kvalifikovaní pracovníci a musíme ich dovážať. Odborné vzdelávanie a rekvalifikácia sú finančne veľmi náročné a je tam priestor na výrazné zlepšenia. Tiež už pár rokov je v zahraničí trend rastúci intenzívnych kurzov, tzv. coding bootcamps, ktoré naučia programovať za 3 mesiace a sú dosť drahé.
Tretia možnosť je to isté len vo väčšom – kombinácia niečoho ako výskumná agentúra DARPA a fondu rizikového kapitálu. Ide o podobný princíp ako podpora začínajúcich firiem cez fondy rizikového kapitálu, ale s tým, že podobne ako DARPA by sa určovali témy technologických súťaží a ciele, ktoré chce krajina dosiahnuť. Napríklad zvýšiť počet programátoriek trojnásobne za tri roky. Alebo vytvoriť aplikáciu ktorá učí kriticky myslieť, vzdeláva vo finančnej gramotnosti a využíva prvky umelej inteligencie.
Štát a ďalší súkromní investori, cez nezávislého manažéra – investičný fond, niečo ako „Fond pre Budúcnosť“, by mali podporiť čo najviac šikovných začínajúcich podnikateľov (tímy nadšencov, výskumníkov...) počiatočnými investíciami a výmenou za malý podiel. Určite veľa ľudí zlyhá a štát príde v jednotlivých prípadoch o stovky eur a možno tisíce eur. Ale vytvára si možnosť výhry (skoro neobmedzeného) „jackpotu“, ako v prípade prvých investorov do Facebooku. Zároveň ide o poistku voči zrýchľujúcej sa automatizácii a starnutí obyvateľstva. A možný zdroj budúcich príjmov pre krajinu a zdrojov pre niečo ako univerzálny základný príjem.
Štvrtou možnosťou je niečo ako štátny investičný fond (sovereign wealth fund), aké má Nórsko a Singapur. No s tým rozdielom, že oni cez neho investujú prebytky z exportov alebo príjmy z ropy. V tomto je zaujímavé Turecko, ktoré nedávno podobný fond vytvorilo, aj keď nemá podobné prebytky. No zjednotilo tam všetky štátne aktíva. Slovensko nemusí riešiť nič takéto megalomanské, skôr sa najprv pozrieť ako funguje DARPA, organizácia ktorá podporila vznik vynálezov ako internet.
Nechcem tvrdiť, že reformovať školstvo, alebo zlepšiť vzdelávanie len cez školstvo je jednoduché. Vôbec nie. Ale sú rôzne spôsoby, ako pomôcť populácii objaviť čaro vzdelávania a práci na sebe aj mimo školy a formálneho vzdelávania. Ak zohľadníme existenciu vzácnych ale extrémnych javov – čiernych labutí – tak by sme sa mali viac zamerať na dosiahnutie anti-krehkosti a opcionality. Tým môžeme výrazne zjednodušiť komplexné systémy, limitovať potenciálne straty a využiť možnosti skoro neobmedzených budúcich ziskov. Napríklad Marek Rosa, Slovák ktorý zbohatol na počítačových hrách založil Good AI, neziskovku a firmu na vývoj umelej inteligencie priateľskej k ľuďom. Z tohto sektora môže vzísť prvá firma, ktorá prekročí hodnotu tisíc miliárd dolárov. Čím viac zárodkov podobných firiem podporíme teraz a u mladých nadšencov a detí, tým viac pozitívnych čiernych labutí môžeme zožať v budúcnosti.
O tom prečo humanizmus bez matematiky a rozumnosti neprežije napíšem nabudúce. Pokúsim sa tak zjednotiť protichodné (sveto)názory na to, čo by malo byť úlohou školstva.
