Prečo to spravili a na čo myslia, keď cestujú s nami autobusom ? Dojíma ich jeseň, keď sa zdá, že všetko končí, včerajšie leto sa vznáša vo farebnom lístí ? Alebo sú vo všetkom večné a pokojné ? Sú to mníšky, rádové sestry, alebo Kristove nevesty ? Párkrát som počul, že Kristus plače. Bola to udalosť, keď Lazár, jeho dobrý priateľ zomrel. Išli sme autom z firemných športových hier, keď kolega strelil niečo, čo ma dostalo do kolien. Počujem : Tfuj, tfuj...mníška ! Možno plačú, keď ľudia ich dobrí priatelia, ich súdia. A predsa vyzerajú šťastné, teda neplačú nad sebou a ktovie, či vôbec. Logicky by mali byť osamelé vo svojich netypických odevoch, v kláštoroch, ale zdá sa, že sú menej osamelé, ako my. Keď sme mali mať s mojou ženou svadbu Jozef povedal, že so Saleziánkami má duchovné cvičenia, alebo niečo podobné, že sviatosť nám udelí o dva týždne. Keď nás potom viezol v svadobnom sprievode hovoril, že nám ďakujú / asi, že sme uvoľnili termín / a modlia sa za nás. Na svadbe v jediný deň minulú zimu nasnežilo / ako pri vstupe sv Terezky na Karmel /. Niekedy sa pýtam, či niektorá sestra nemala zmysel pre humor a nevymodlila nám biele šaty. Od tých motlitieb cítim osobitnú lásku ku Kristovýcm nevestám, snáď sme naozaj v modlitbe bratia a sestry. Ako to, že žena môjho Pána prichádza ku mne ?
P.S. Nie je to, ako keď prichádza matka, a predsa svedectvo človeka, ktorý daroval zvyšok dní tomu, kto miluje ľudí takých, akí sú.
