Zmluva zrodená z lásky.

Láska znamená, že nejde len o to, že sa mi zapáčil druhý človek, ale že ma zaujíma aj jeho osud, jeho štastie aj nešťastie. Z tohto dôvodu manželstvo nie je len zaľúbením, ale aj prevzatím zodpovednosti za druhého. Tento vzťah nemôže byť stotožnený s právom vlastníctva, inak by porušoval právo nadradené láske a to je slobodná vôľa. Láska sa tak môže stať bolestnou účasťou pri nešťastnej ceste druhého, ktorú si však slobodne zvolil. Tu však nadobúda svoj skutočný zmysel a stáva sa neúnavnou a nenásilnou oporou človeku, ktorého osud sme prijali za svoj. Stáva sa milovaním človeka takého, aký je, a naplnením Božej vôle. Tá je vyjadrená v tom, že človek sa rodí, ako jedinečný. Ak by teda Boh chcel, aby človek nebol milovaný, taký, aký je, teda jedinečný, stvoril by človeka, ako dokonalého. Toho by mohol milovať každý. Namiesto toho, poslal svojho Syna, aby miloval človeka takého, aký je. Aby vznikla akási "istejšia láska". Láska v dobrom i v zlom. Manželstvo je teda zmluvou zrodenou z lásky, ktorá presahuje bežné zaľúbenie, a je láskou, ktorá je vo svojej podstate zodpovednosťou za šťastie toho druhého. Cudzoložstvo je potom nielen hriechom formálne vyjadreným v Božom zákone, ako hriech, ale aj fakticky potvrdzované, ako hriech utrpením tých za ktorých sme prevzali zodpovednosť. Aj tu človek naráža na svoju nedokonalosť v podobe porážky lásky, ktorou prevzal zodpovednosť za osud druhého, skrze zlyhania. Avšak aj tu nedokonalosť človeka dopĺňa dokonalosť Boha, cez milosrdenstvo v podobe sviatosti zmierenia. Manželstvo, ktoré je zmluvou zrodenou z lásky, avšak potvrdené sviatosťou od Boha sa stáva niečím, čo pretrváva cez záruku, že bolo založené na pečati milosrdnej dokonalej lásky. Tá svojím vyjadrením vo sviatosti zmierenia hovorí, že popri láske k človeku takému, aký je, je tu ešte láska k človeku, ktorý zlyhal. Nad tým všetkým stojí najvyššie právo slobodnej vôle, ktoré umožňuje človeku prijať takú lásku, alebo pokračovať v hriechu a zmierenie odmietnuť.