No cesta ďalej vedie pravdepodobne do kazajky s bielym plášťom. Nájdem si chvíľu pre seba, vypustím to sebadeštruktívne zmýšlanie. Nostalgia odchádza. Premýšľam o pocite, stlačím OFF a cez myseľ si nechávam prejsť vietor. Precitnutie, únava, spánok. Na druhý deň, zdá sa celkom bežný začiatok. Teda, zdalo sa....
Úsmev na tvári. Príčina? Anonymné poznanie...páči sa mi to, chcem to viac. Nie umelo, na silu, ani pretože by sa malo, jednoducho nemyslieť. Balzám na dušu, ako slepačia polievka po " opici ". Prší, ľudia sú neprijemní, depresivní, ale neberie mi to dych. Hromadný smiech, nakazíte tým kolektív v práci, smutných priateľov. Je to vírus, taký, ktorý prospieva a lieči, je legálne ho šíriť, kdekoľvek, na ulici, doma a vo veľkých množstvách. Naša najhlbšia pamiatka duše. Dar, nič nestojí a predsa je tak vzácny, nič nečaká, nedá sa pozičať ani ukradnúť. Prostý a sexy.
Možno ma považujú často za blázna, možno moje správanie nieje vždy košer, ale viac dní, aj keď upršaných , ale s úsmevov na tvári, ktorý prenesiete na druhých, minimalizuje trošku problém v duši, vnesie farbu do čiernobiela. Robte šialené veci, smejte sa...bez hraníc. Dajte priestor endorfínom. Na maximum. Slzy smiechu nech nám stekajú po tvári, sabotujú smútok. Zachytiť ten moment ako na fotke, ale bez spomienok...
Nevysvetliteľný príval energie,tak málo stačilo. Vypustiť TÚ myšlienku a nemyslieť, neobzerať sa. Dozrel čas, ten pozitívny...
Ževraj len blázni sa smejú bez príčiny, no pokiaľ tým možem vniesť pozitívne svetlo ľuďom do života...tak potom nech som blázon aj ja
