No ľudia tak zaujatí sami sebou a svojím priestorom, nemajú radi, keď im do neho niekto vstupuje. Javia nezáujem pri najmenšej ochote pomôcť, pre nich tak nepodstatné hlúposti. Sú unavení, z práce, života, ľudí.
Poznám ten pocit, tiež sa veľakrát izolujem od sveta, reality. Nepýtať sa, nevšímať si. Jednoducho som momentálne neviditeľná, nie som tu a nevadí mi to. No každý racionálne uvažujúci človek zváži aspoň snahu.
Tá staršia pani išla po schodoch veľmi ťažko s dvoma taškami, keď som sa jej spýtala, či chce pomôcť s úsmevom povedala, že ďakuje, ale zvádne to. Boli sme spokojné obe, ja preto, že som javila záujem a ona, že si ju niekto všimol.
Toho pána každý obchádzal, bol pre ostatných " divný" . Zastavil ma, aspoň si ho vypočujem. Dozvedela som sa, že je po dvoch veľmi ťažkých operáciach. Dôchodok minimálny. Lieky príliš drahé, takže podpora od štátu mizivá. Prosil a akúkoľvek finančnú pomoc. Bol spokojný a ja tiež.
Prečo? Je to sebecké? Iba kvôli vlastnému uspokojeniu alebo aby sme vyzerali v očiach druhých ako dobrí ľudia? Nie! Verím v karmu života.
Situácia sa v opačnom prípade vždy zopakuje, buď nám pomôžu, alebo nás odmietnu. Čo dáš, to dostaneš. Cestu si vyberáme sami...
