Po ceste domov z práce zavolať priateľovi, čo chce na večeru, do obchodu a navariť večeru. Keď sa vráti, prvé - dá jej pusu, druhé - kvet, nie kupovaný, ale ten, ktorý odtrhol pod oknom cestou domov ( mimochodom nič milšie asi nepoznám ). Nachystať večeru, popritom prebrať, aký mali deň a čo bolo v práci. Potom sa ísť prejsť, alebo pozrieť film s pukancami a všetkým čo k tomu patrí, zaspať v jeho náručí, s pocitom bezpečia a úsmevom na tvári.
Pár krát do týždňa sa obidvaja venovať sebe a svojmu telu, nechať tu všetku zlosť , hnev a zažiť ten skvelý pocit “ PO “ a taktiež sa vyhnúť zbytočne nakopenému stresu, ktorý vie vyústiť do veľmi nepríjemných konfliktov a hádok. Potom skočiť za kamarátkami, on vie kde je a s kým, lebo jej verí a vyhnúť sa tak zbytočne paranoidno - žiarlivostným hádkam. On skočí za chalanmi, ona vie kde je a s kým, lebo mu verí. Ona vie, že je so správnymi ľuďmi ( neobáva sa primitívnych dvojzmyselných debát, ktoré mimochodom nikdy nebudú považované za vtipné, a ľudí, ktorí svoje šťastie hľadajú v chvíľkových opojeniach mysle prostredníctvom chémie a alkoholu v utópii ).
Mať konečne voľný víkend znamená navštíviť jeho a jej rodinu. Napiecť koláč a priniesť jeho mamine. Dať si kávu, porozprávať si babské “ drby “, medzitým príde otec, ponúkne sa z koláča a s úsmevom na tvári, že sa nebude pliesť do babských rečí, lebo im aj tak nerozumie, odíde. Priveľa spolu nekomunikujú, ale rešpektujú sa.
Priateľ tvrdil, že ide niečo vybaviť, nezisťuje čo a kam, dôveruje mu. Dodržať čas príchodu domov, na akom sa dohodli. Jednoducho sa môcť na seba spoľahnúť ( občasné minimálne meškanie sa dá ospravedlniť ). Nakoniec to bol wellness víkend ( nezáleží či je to **** hotel, alebo “ kultúrny dom “ , podstatné je oddýchnuť si a byť spolu, pretože cez týždeň ich práca časovo obmedzuje ) - prekvapenia, on vie, že ona ich miluje.
Po čase sa začať pohrávať s myšlienkou založenia si vlastnej rodiny. Zaspávať v jeho náručí ( lebo po inej skutočne ani jeden z nich netúži ) a úsmevom na tvári. Zaspávať s pocitom, že žije ten život, po akom túžila a možno aj mnohí. Nie v prepychu a luxuse... ale obyčajného človeka s každodennými starosťami, lebo iba s nimi má pocit, že sa to všetko oplatí. Konečne vedieť žiť a nie prežívať. Byť vďačná za každý jeden deň, sebe i blízkym. Až vtedy bude skutočne šťastná a bez strachu.
