Kedže bola príliš skoro odlúčená od matky, moja mamina sa jej ju snažila vynahradiť. Mliečko z flašky a krupičná kaša. Nebolo to jednoduché, flašku neprijala, kedže necitíla prirodzené ph matky.
Mamina jej dávala kašu na dlaň, skúšala všetky možnosti. Ona pomaly rástla a my sme prichádzali o topánky, ktoré rozkúsala, koberce a steny, ktoré doškriabala. No čím ďalej, tým viac sme si boli bližšie. Tak neskutočne empatická. Pri smútku, smútila so mnou, pri radosti, bola šťastná ako ja. Mala svoje teritótium, do ktorého pustila iba najbližších. Bola moje šťastie, keď som prišla zo školy. Už pri otváraní dverí sa predierala, aby ma mohla privítať. Chýbala som jej a ona mne.
Názory niektorých ľudí sú rôzne, niektorí tvrdia, že nepatria do postele, iní si to nevedia predstaviť inak. Nič mi nevedelo nahradiť teplo, ktoré z nej sálalo. Síce mi nebola ani po kolená, cítila som sa v bezpečí. Vždy ma bránila, aj napriek svojej výške a váhe, bola veľmi smelá a hrdá. Bola dokonalá. Zážitkov sme mali nespočetne, cez letné výlety na Váhu, kde ju unášal prúd a ja som ju ratovala, cez zimné bláznenie v snehu, kde ju nebolo vidieť, iba skákala ako srnka, až po Vianoce, kde vždy musela ochutnať z každého chodu s červenou stužkou na krku, pod stromčekom mala vždy taktiež svoj darček.
Pri povele " paničky " si vždy ľahla na chrbát, neviem prečo :) Priveľa ich neovládala, kedže sme ju nenaučili. Bola skôr miláčikom a skutočným členom rodiny. Mala veľa tvárí - Bob Marley, letec, japonská gejša, všetko čo sme z nej urobili, si nechala :)
Myslím, že majú v sebe oveľa viac ako je uvedené v prieskumoch :
Najmúdrejšie, nové povely pochopia po menej ako 5 opakovaniach, príkaz uposlúchnu v 95% prípadov na prvý raz. Border kólia, pudel, nemecký ovčiak, zlatý retríver, labradorský retríver, rotvajler. Najnižší stupeň poslušnosti, nové povely pochopia po 80-100 opakovaniach, príkaz uposlúchnu len v 25% prípadov na prvý raz. Baset, mastif, bígl, pekingský palácový psík, bloodhound, čau-čau, buldog.
Vo veľa prípadoch museli byť utratení za útok na človeka. Sme naozaj tak hlúpi, že si neuvedomujeme, že za všetky útoky môže sám človek?! Urobí len toľko, koľko ho naučíme ( nenaučíme ). Opäť zlyháva ľudský faktor. Samozrejme vždy volíme jednoduchšiu cestu, potrestať nevinných. Vo veľa prípadoch sú to hrdinovia, ako detektívi a záchrancovia.
Roky ubiehali a ona stárla ako my, no cit sa len prehlboval. Zrazu začala byť imobilá na zadné nožičky. Nechceli sme si to pripustiť. Ešte nieje jej čas. Trénovali sme každý deň, injekcie a výživa rôzneho druhu. Stav sa zlepšoval.
Jedného dňa, bola som v tom čase v práci, mi zavolala mamina so správou, že už ďalej nevládze. Bola už príliš stará. Boli u veterinára a už nebolo pomoci. Trpela. Museli sme pristúpiť na tú najhoršiu možnosť - utratenie. Nebola som pri. Možno si to vyčítam doteraz. Z práce som okamžite odišla na miesto, kde sme ju pochovali. Bola v papierovej krabici, tak ako k nám prišla. No teraz mala 16 rokov a " spinkala ", život v nej už dohorel. Zobrala som ju do náručia a pobozkala ju, slzy mi tiekli neskutočne. Dávala som jej posledné zbohom.
Teraz sú to 2 roky čo odišla. Veľmi často sa mi o nej sníva. Dala mi toľko lásky a nehy ako nikto. Chýba mi každý deň viac, chápala ma vo všetkom, vedela počúvať a vnímať. Viem, že smrť je súčasť života, ale nebola som nato pripravená. Stále čakám, že ju uvidím pri dverách. Stále čakám, že sa niekde obajví. Odišla, lebo musela. Milovala som ju a vždy budem a ďakujem jej za detstvo strávené s ňou, za lásku, ktorú ma naučila.
Zanechala vo mne niečo. Od jej smrti som začala chodiť do útulku. Viem, že potrebujú lásku, tak ako my, no vždy nám ju vrátia späť. V mojom prípade sú to naúžasnejšie zvieratá. Musím sa vyrovnať s tým, že tu nieje a verím, že je šťastná v " psom nebíčku ". Nikto už nebude ako ona, ale môže byť ďaľší, ktorý ma bude potrebovať a ja jeho. Moja láska k zvieratám sa len prehĺbila, sú neskutočne obdivuhodné. Viem, že bol jej čas. Spomíname s láskou.
Na pamiatku Beninke.
