Strach pred pravdou, že nie je vašou súčasťou, je zamknutou trinástou komnatou, ktorú vždy pre svoje blaho so zbabelosťou radšej obídete. Je predsa jednoduchšie vybrať si ľahšiu cestu, ako sa predierať tŕnistým krovím s kvapkami krvi, ale vyhratým cieľom. Aspoň akýkoľvek druh pocitu, prahnete po nej iba v nejakom úniku a opojení, ľutujete sa a je vám to na nič. Človek dokáže byť bez nej, ale na ako dlho? A aké to má dôsledky? Odpovedzte si.
Ona je závislosť, je ako droga. Naplní vás energiou, do žily vám podá dávku niečoho tak silného, čo ste si nikdy nechceli pripustiť, že chcete, alebo potrebujete, s vedľajšími účinkami strachu, že takú dávku ani neunesiete. Emocionálna nálož vzrušenia, erotiky a citov. Čoskoro zistíte, že ju potrebujete častejšie a vo väčších dávkach. Ste závislý. Myseľ začína ovládať strach, zo straty, že vyprchá. Strach, že vám už nedodá ďalšiu dávku a vy budete trpieť ako psychicky, tak aj fyzicky. Strach je prirodzený, v poňatí dostatočnom, aby ju neohrozil. Ako náhle začína mať nad ňou prevahu, odchádza, lebo sa cíti ohrozená. Je tak krehká, že riskujete často krát, svoju hrdosť a vnútorný svet. Svojimi vlastnosťami sa podobá mrche.
Vy sa jej stále zo strachu vyhýbate, nepokojné noci vám lezú na nervy. Podvedome ju máte stále v mysli, je tam zarytá ako jazva. Nepýta sa kedy a či vôbec môže vstúpiť, jednoducho to urobí, aj bez povolenia. V ľubovoľnom čase a mieste. Neprichádza po kvapkách, ale prúdom, bez možnosti úniku.
Ako vás zasiahne, uvedomíte si, že ju zrazu potrebujete. Po tom dlhom období, sa jej chcete opäť pozrieť do očí a dýchať ľahšie, vložiť svoje vnútro do nej. Už sa nechcete klamať, že všetko okolo vás vám stačí, pretože ju nedokáže nič a nikto nahradiť. Zmeniť priority a mať iné ráno ako doteraz.
Dať jej znova šancu. Učiť sa s ňou pracovať odznova, ako človek po úraze, ktorý sa učí znova chodiť. Aj ten najtvrdší kameň pri nej zmäkne. Nikto nedokáže byť dlho bez nej, odjakživa tvorí súčasť života a život sám. Bez nej sme prázdne ničím...láska
