
Tak ako ubieha čas a všetko s ním,
tak odíde aj ona.
Občas je príliš hlboká,
tá čiernočierna clona.
Nestačí jej jedna slza,
chce plač neustály.
Vyplakať si môžeme oči,
snáď potom sa ustáli.
Každý sa pri nej spovedá
a správa sa odlišne.
Ťažké ju skrotiť na večnosť,
no raz odíde po tichu a úspešne.
Zobrať vie všetko - prísna je,
no učiť vie múdro.
Len niekto jej rozumie,
niekto sa len pýta hlúpo.
Tá ľahšia vyhrať chce vždy,
no ja jej to nedovolím.
Dám priestor zmyslom,
rozlúčim sa s ňou a dvere zatvorím.
Sprevádzať sa dá aj po celý život,ale ten krátky je pomerne,
v bolesti ho stráviť a všetko krásne stratiť.
Chcem ju len precítiť, iba sa naučiť
a všetku bolesť za hlavu zahodiť, na ten vlak naskočiť.