Chce zobúdzať sa s čistou hlavou,
hľadá spôsob ako s týmto stavom...
Zniesť situácie kde sústredí myseľ,
v miestnosti s dušou piesne tak tichej.
Kde pokoj a pokora majú miesto prvé,
nájsť po čom túžime, to vlastné svoje.
Vziať späť si to zlato, čo tvorí svet,
viac ako malichernosť je to keď,
nezočíš farby jasne,
veď ty si ten čo chápe,
aj keď svetluška nám zhasne.
Zastaviť to čo berie, tak ťaží a serie,
poľahké uvažovanie, plodu zrenie.
Keď hojdá sa na tých nitiach,
tenkých ako letný prach.
Fúkneš jedným vzdychom odveješ,
cudzopasná háveď zmizne preč.
Poľahky našlapuje na rannú rosu,
nech neoziabe veľmi nôžku bosú.
Veď tie rána, keď prázdna je hlava,
noci keď snívaš, čo i len chvíľka malá sa ti zazdala.
Počin je to veľký, tak vzácne krehký,
naučiť sa milovať prieky - naveky.
