Bolo mu tak ublížené, zlomila mu srdce a vzala si ho. Nevedel sa pohnúť z miesta, chvíľkové potešenia neboli plnohodnotné, už vôbec nie naplňujúce. Len chvíľa, moment zabudnutia, straty, sklamania. Okamih na ktorý čakal, hľadal na nesprávnych miestach, faloš, pretvárka, tam kde bola iba čiernobiela predstava. Ohraničený priestor, myšlienky. Neustále sa chcel vrátiť v čase s ňou. Bola jediná, bola v ňom, jeho súčasťou. No ona ani len netuší, žije prítomnosť. Zrušiť to puto, dávno zabudnuté. Hľadal márne spôsoby, fádne dôvody. Opäť je tam, s ňou, cítil ju, pery, vôňu, kožu, vlasy, šalel z toho, z nej. Oni sú tak jednoduché, plytké, jednotvárne. Chvíľa zabudnutia pokúša, no nie sú ona...bezpredmetné. Bola pre neho múzou i satisfakciou, tak fascinujúca a očarujúca. Ako to má pustiť, ako sa má zbaviť tej tiaže, ako sa pohnúť? Odpustiť. Sebe, jej...ak chceš byť milovaný, miluj! Ona je tu skutočná - kamarátka, priateľka, milenka, žena, matka. Ty a Tvoja pestrofarebná dúha, duálna. Tá s ktorou zostárneš na lavičke.
