Annamárii sa páčilo všetko. Letisko, duty free zona, nevadilo jej ani čakanie, ktoré je súčasťou každého letu. Tešila sa ako malé dieťa na samotný let. Asi to bude trochu aj tým, že malé dieťa ešte vlastne stále trochu je. Zobrala si k srdcu aj všetky naše rady, čo si má zobrať do príručnej batožiny – náhradné oblečenie, žiadna kozmetika a tekutiny... Zobrala to dokonca tak zodpovedne, že keď pri prvej kontrole otvorila kufor a vykladala tablet, ostali jej na ňom visieť nohavičky a z kufra trčali ďalšie kusy spodného prádla. Nejako sme to však natlačili naspať a kontrola prebehla v poriadku. Keď sme tunelom vchádzali do prvého lietadla do Dubaja, začala stresova ť, čo mi pripomenulo zážitok z Paríža. Veľmi túžila ísť sa tam pozrieť a hlavne ísť na Eifelovku, a keď sme sa tam konečne v posledný deň výletu dostali, otvorili sa dvere na výťahu na najvyššom poschodí, ostatní turisti sa vyhrnuli von a užívali si výhľad na Paríž, Annamária ostala stáť pri výťahu, prilepená k stene a nebola schopná dole ani len nakuknúť. Nakoniec sme ju presvedčili aspoň na jedinú fotku, pri ktorej sa kŕčovito držala zábradlia a silene sa usmiala, aby sme mali aspoň dôkaz, že tam bola a šli sme dole.
Podobne to prebiehalo v lietadle. Vo „wishliste“ mala už roky napísané, že chce letieť lietadlom, a keď tam už bola... no pozrite na ten výraz tváre. Našťastie sa jej nakoniec páčilo a 20-hodinový let do Manily s prestupom v Dubaji úspešne zvládla. Akurát, že už nechce byť letuška, lebo to sú podľa nej vlastne čašníčky v lietadle a na to ona nemá predpoklady (asi myslela zručnosť počas letu nalievať drinky a nikoho neobliať).
Andrejkovi sa let nepáčil. Teda let veľmi nekomentoval, nepáčilo sa mu to, čo samotnému letu predchádzalo, a síce bezpečnostná kontrola. Keď som zbadala, ako Andreja a jeho veci druhýkrát posielajú cez skener, pomyslela som si, že Andrejko napriek niekoľkonásobným našim upozorneniam, má zo sebou nejakú tekutú kozmetiku, najpravdepodobnejšie asi lak na vlasy. Keď policajt začal vykladať veci z jeho ruksaku, nestačila som sa čudovať, čo všetko tam mal. Notebook, slúchadlá, to bolo ešte ok, potom ešte kalkulačku, joysticky na playstation, externé harddisky, perá, pravítka, rôzne kábliky, lampášik a to všetko nahádzané na jednej kope a zmotané do klbka.
Policajt len skonštatoval: „What is this mess?“ a krútil hlavou. Ale dobre, to nie je jeho starosť, ruksak poslali na pás znovu. Keď prešiel snímačom, priskočil ďalší policajt a začal Andrejovi prehmatávať a kontrolovať vrecká na maskáčových(!) nohaviciach, tušila som, že to nebude len o kozmetike. Z ruksaku doslova vysypali všetko, čo tam ešte ostalo, vrátane mojej starej Biblie, ktorú ako by sa mohlo zdať, Andrej nebral so sebou ako duchovnú útechu, ale ako podložku pod myš! Poslali ruksak znova cez skener a tento krát začali na ňom otvárať všetky malé vrecúška. A čo tam neobjavili. V úplne skrytom spodnom vrecku mal milý Andrejko odložený v krabičke s príslušenstvom – skladací nožík. Bola som taká vytočená, že som pred všetkými pozorovateľmi, ktorých sa celkom nazbieralo, na chudáka Andreja spustila takú spŕšku, že sa ma zľakol aj policajt s objaveným nožíkom v ruke, zjavne chcel ešte niečo povedať, ale nakoniec len v tichosti pustil Andreja ďalej. Do toho mi ešte Števo začal spoza zábrany odletovej haly kričať, že mám povedať policajtovi, nech mu ten nožík pošlú domov poštou(!!), ale stačil aj jediný môj pohľad a pochopil, že lepšie bude, keď túto úvahu nebude už ďalej rozvíjať a s najvyššou mierou sebaovládania som policajtovi povedala: „Throw it away, please.“
Takže oblečený v maskáčoch, s plným batohom elektroniky a káblikov, v spodnom vrecku ukrytý nožík a v ruksaku Biblia. Ideálna výbava na palubu lietadla! Vysvetlite potom ako rodič niekomu, že to nie je tak, ako to vyzerá...
Aj keď my ostatní sme už v lietadle boli, s potešením som zistila tri nové veci:
1. Na monitore sa dá prepnúť kamera, ktorá sníma pohľad z lietadla smerom dopredu a dole:
väčšinou bola tma, takže sme veľa nevideli, ale už ten pocit, že máme aspoň tú možnosť vidieť to, čo pilot, bolo celkom fajn.
2. 24 hodín pred letom sa dá objednať špeciálna strava v prípade, že niekto má nejaké stravovacie obmedzenie:
keďže toto sme zistili až na palube, bolo ťažšie zabezpečiť bezlepkovú stravu, v prvom lietadle som však mala šťastie, mali jednu objednávku na gluten-free jedlá, ktorú nakoniec niekto odmietol, takže ju pridelili mne. V druhom lietadle som už také šťastie nemala, predsa len bolo lietadlo plné Filipíncov a ešte o žiadnom z nich som nepočula, že by nejaké jedlo nemohol a už vôbec netušia, čo je to lepok. Ale nevadí, nabudúce túto možnosť určite využijem.
3. Toto platí asi len pre let s Emirates, ale ak medzipristátie trvá dlhšie ako 4 hodiny, máte nárok na vouchery na jedlo a pitie, ktoré si stačí jednoducho vyzdvihnúť a platiť nimi v označených reštauráciách:
využili sme všetky, čo nám dali. Aj keď tuniakový toast a ovocný šalát s kuskusom nezožal veľký úspech, všetko ostatné bolo dobré, najmä horúca čokoláda.
V Dubaji sme každopádne zrelaxovali, kúpili pre Janku obľúbený parfém Issay Miyake a koňačik Remy Martin a v odletovej hale plnej malých Filipíncov sme čakali na 10-hodinový let do Manily. To bolo vlastne prvýkrát, čo sme videli Filipíncov naživo. A je to pravda... usmievali sa. Keď sme na nastupovali do lietadla, prvýkrát som sa pri svojej výške 162 cm vrátane desaťcentimetrových opätkov, cítila fakt vysoká. Bol to čudný pocit, ale začínam si zvykať. Podvedome som si najviac všímala, čo majú oblečené ženy, ktoré sú ešte nižšie odo mňa a zistila som, že majú rifle, ktoré im nie sú dlhé a široké, že majú miniatúrne topánočky, podľa mňa už od veľkosti 33, pričom ja mám 35 a v každej obuve na Slovensku nájdem tak jeden-dva pári na výber (ak mám šťastie). To znamená, že keď takéto veľkosti nosí väčšina Filipínčaniek, musia ich aj predávať a asi bude aj celkom dobrý výber!! Áááááá... dobrá krajina to bude!
V lietadle sa potvrdilo ale aj to, čo nikdy v živote nepochopím, že Filipínci si interiéry vychladzujú úplne extrémne. Platilo to aj o tomto lete do Manily, kde do mňa fučala silná klíma celých 10 hodín napriek tomu, že všetky „fukáre“, na ktoré som mala dosah, som nekompromisne pozatvárala. A tak som letela s hlavou zamotanou do veľkého šálu, na sebe sveter a dve deky, v jednej ruke paradajková šťava s tabascom a v druhej koňak. Hlavne tie posledné dve mi určite udržali pevné zdravie, takže som z tohto letu vyviazla bez následkov.
Toľko k letu, o prvých dojmoch z Filipín sa podelím nabudúce.
