Tak ako, dáme Slovensku ešte šancu? Som podpredsedníčka strany Modrí, Most - Híd a verím, že Slovensko má všetky predpoklady na to, aby sa tu žilo lepšie a aby sme z neho nemuseli odchádzať. Zoznam autorových rubrík: Energetika, Filipínsky občasník, Tak čo s tým našim Slovenskom?
Nie som žiadna Anna zo zeleného domu, ale napriek tomu sa mi počas štyroch dní podarilo aspoň tisíckrát vysloviť rôzne synonymá a obdoby slova „neskutočné“. Palawan ma dostal. Rada by som vám ho týmto aspoň trochu priblížila...
Najmenšie tvory, ktoré som zvykla pozorovať ešte ako dieťa pod dohľadom ocka, boli včely. Obdivovala som ich, ako s tými maličkými mozočkami dokážu dosahovať také skvelé výsledky.
Od školy na Filipínach som nemala veľké očakávania. Ale keď sme zvažovali, či obetovať rok štúdia na základnej škole preto, aby naše deti spoznali inú kultúru a rozšírili si trošku obzory, rozhodli sme sa vycestovať aj s nimi.
Zvykla som si občas povzdychnúť, že by som najradšej odišla niekam na opustený ostrov. V skutočnosti som ale nepredpokladala, že sa na opustenom ostrove niekedy naozaj vyskytnem. Ako sa však hovorí: cesty Páne sú nevyspytateľné...
Odkedy sme prišli na Filipíny, hľadala som spôsob, ako sa dostať do nejakého domorodého kmeňa.
Tento dlhý článok nie je o tom, čo na Filipínach robia turisti, to píšem priebežne, lebo keďže tu nepracujem, taký čiastočný turista som. Nie je ani o tom, čo tu robia miestni obyvatelia, to tiež píšem priebežne, lebo som aj čiastočný bežný obyvateľ. Chcem sa s vami podeliť o to, čo som zistila o cudzincoch, ktorí prišli na Filipíny cielene za životom a prácou. Moje skúsenosti by sa mohli zísť niekomu, kto o niečom takom uvažuje.
Na wet markete som kúpila čerstvé mangá a ráno sme si prvýkrát spravili vlastný mango shake. Začalo nám leto, teploty sa už od rána šplhajú k tridsiatke, takže ľadový mango shake sa výborne hodí. Batangas začína meniť farbu zo zelenej počas obdobia dažďov na sivo-hnedú. Pokosená tráva v celej subdivision je vysušená, potôčik pri našom dome zmizol, akurát bambusy nad ním majú ešte ako-tak zelené listy.
Pred pár dňami nás prišla navštíviť moja sestra. Veľmi sme sa tešili, že po dlhom čase prišiel za nami kúsok domova, lebo keď ste v ďalekom svete dlhšie, ten „normálny“ domov vám predsa len trochu chýba. Deti sa išli pobiť o bonpari a my zas o študentskú pečať a domácu slivovicu.
No a je to tu... Zvykli sme si na Filipíny. Chcem písať niečo z bežného života, ale nič sa mi nezdá dostatočne zaujímavé. Všetko je už také... normálne.
Život v inej kultúre prináša situácie, nad ktorými by ste sa doma ani nezamysleli, v cudzom svete sa však aj banality niekedy stávajú výzvou.
Pláž s bielym pieskom som prvýkrát videla v Taliansku. V umelo vybudovanom aquaparku. Nemyslím obyčajný svetlý piesok, ale piesok biely a jemný ako hladká múka. Voda na ňom je úplne priezračná a vám sa zdá, že kráčate po vate. K tomu bambusové lehátka v tieni rákosových slnečníkov a zelených exotických rastlín...
Druhá časť nášho vianočného darčeka bol jednodňový výlet na vraj najmenšiu činnú sopku na svete. Je hneď tu vo vedľajšej dedine, takže sme sa tam už dlho chystali, a keď nás prišli navštíviť Maťko s Erikou, konečne sme sa tam aj vybrali.
Aj keď nie sme žiadni dobrodružní cestovatelia (vraj sa tomu teraz hovorí „backpackeri“), keď sme už tu, bolo by až hriechom sedieť len v jednom meste a nespoznať viac z tohto zvláštneho kúska sveta. A tak sme si pod stromček celkom logicky darovali výlet po ostrovčekoch. Nebol dlhý, ale to, čo sme videli a to, čo sme zažili, určite stálo za to. Prvý z troch častí výletu bol Silvester na ostrove Mindoro.
Dlho som sa odhodlávala, že napíšem o Vianociach na Filipínach. Čím viac však o tom rozmýšľam, tým viac prichádzam k záveru, že by stačil aj nadpis a trochu fantázie. Jednoducho si predstavíte, že je august a vy večer pri otvorenom okne ozdobujete stromček a balíte darčeky.
Nečakala som, že sa to stane, dokonca ani niekoľko týždňov po príchode sem som nepredpokladala, že to niekedy napíšem, ale nemôžem si pomôcť a musím sa priznať: milujem Filipíny.
Som obyčajná slovenská žena, jedna z tých, ktoré zvyšujú hlas a adrenalín mužským obyvateľom domácnosti, keď zbadajú v izbe pavúka alebo iné zvieratko, čo nie je zakúpené v chovprodukte po spoločnej dohode všetkých členov rodiny.
Vzhľadom na moju zvedavú povahu v kombinácii s odhodlaním zistiť, čo sa dá, o kultúre a zvykoch v tejto krajine (čo je určite pochopiteľné, keďže som sa ocitla až tu a trpím život v dome so živočíchmi z rodu jašterov), zisťovala som, ako Filipínci trávia sviatok všetkých svätých.
Na supertajfún HAGUPIT, tu na Filipínach familiárne nazývaný „Ruby“, sme čakali od štvrtku. V piatok zatvorili školy a úrady a ľudia do práce nešli, pokiaľ to nebolo nevyhnutné. Na pevninu mal doraziť cez víkend.
Po prvom týždni v raji sme si prenajali veľký dom v Batangas City. Už som písala, že v mnohých očakávaniach som sa mýlila, aj toto bolo jedno z nich. Myslela som, že si nájdeme normálny filipínsky domček, na normálnej filipínskej ulici s normálnymi filipínskymi susedmi. Veď keď sa budeme neformálne filipínsky obliekať, postupne hádam splynieme s davom. Priorita bola, aby bol čo najbližšie pri škole a deti mohli chodiť pešo. Z niektorých omylov ma vyviedla Rosalita hneď v prvý deň, na niektoré som prišla sama.
Prvý týždeň na Filipínach som si naplánovala dobre. Teda to som si myslela pred odchodom podľa poctivo naštudovaných informácií z internetu.
