Aj keď z našej perspektívy by sa mohlo zdať, že je to len obyčajný kopček, ono vám je to celkom veľký svetový unikát. Mestečko Taal (počtom obyvateľov si ako Poprad) sa nachádza na prehistorickej sopke, na filipínskom ostrove Luzon, ktorá sa pri jednej dávnej erupcii zrútila sama do seba. V kráteri tejto starej sopky sa vytvorilo jazero o rozlohe zhruba 20x30 kilometrov (takzvaná kaldera) a uprostred tohto jazera je ďalší ostrovček, na ktorom sa vytvorila „malinká“ činná sopka Taal, v ktorej kráteri je ďalšie sopečné jazero. Je to vlastne sopka, ktorá je v sopke na ostrove, ktorý je na ostrove a na nej sopečné jazero, ktoré je na sopečnom jazere. Po našom zjednodušene "matrioška".
Ale celkom vážne, hovorí sa o nej ako o najnebezpečnejšej a najsledovanejšej sopke na svete. Od roku 1572 bolo zaznamenaných 33 erupcií a vyžiadali si veľa obetí na životoch. Napríklad v roku 1911 pri jej ničivom výbuchu zahynulo 1335 ľudí a vrstva sopečného popola dosahovala takmer jeden meter. Posledná erupcia bola v roku 1977. Odvtedy sa seizmická aktivita prejavuje pravidelne menšími otrasmi. (zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/Taal_Volcano)
Možno ako všetko v živote, tak aj činnú sopku a možné riziká, ktoré prináša, vnímate inak, keď sa na to pozeráte zvonku a inak, keď ste uprostred diania – v našom prípade priamo na sopke alebo keď žijete v jej bezprostrednej blízkosti. Ono to asi znie hrozivo, ale keď chodíte denne do práce, do školy, na nákupy, upratujete, zabávate sa... nemyslíte na to, že 30 km od vás je nejaká sopka. Len občas sa pripomenie nejakou drobnosťou, ako napríklad pred pár dňami...
Annamária prišla zo školy a na pravidelnú otázku „čo bolo v škole?“ som dostala pravidelnú odpoveď, že „nič“. Až večer si spomenula, že v škole mali akurát jeden ostrý poplach kvôli zemetraseniu a že jej - podľa jej slov „srdce skoro vyskočilo cez ústa“, keď začali hučať sirény a na zemetrasenia zvyknuté spolužiačky jej vysvetľovali, že si má rukami chrániť hlavu a rýchlo vyjsť z budovy. Našťastie to bolo len slabé zemetrasenie 3. stupňa, ktoré ani riadne necítiť. V školskom poriadku som čítala pravidlá správania sa pri tajfúne a pri zemetrasení, tak som bola len rada, že fungujú aj v praxi.
Podobne aj môj zážitok z výstupu na sopku bol skôr o detailoch našej túry, ktoré som vnímala v tej chvíli viac ako celok, na ktorý sa teraz pozerám zo vzdialenejšej perspektívy. A najviac pamätná skúsenosť z celého výletu nám všetkým ostane asi paradoxne plavba loďkou po jazere. Keď sme došli na breh a uvideli sme tú nádheru priamo pred nami, veľmi sme sa tešili. Teda až do chvíle, kým sme nevystúpili z auta a neuvideli vlny na rozbúrenom jazere. Prudký nárazový vietor nám miestami vyrážal dych a boli sme si istí, že za tohto počasia nás na sopku žiadna loďka neodvezie.
Mýlili sme sa. Zdá sa, že sme boli jediní, komu sa to zdalo nebezpečné. Po malom zjednávaní ceny sme nasadli všetci šiesti do lodičky, dali sme si záchranné vesty, na ktoré sme ešte frflali, že sú mokré a že prečo ich nevysušili, veď slnko svieti. Keď nám ujo kapitán podával nejaké igelity, tak sme ich slušne odmietli, že pár kvapiek vody nás v tomto teple len osvieži. Keď ale naštartoval hlučný a zjavne aj silný motor a prerezali sme prvých pár vĺn, nič som si nepriala viac ako mať na sebe len plavky a potápacie okuliare. Silné prúdy vody do nás neľútostne špliechali zo všetkých strán a vlny sa zväčšovali, čím viac sme sa blížili k sopke. Najhoršie to bolo do tváre, lebo keď som správne nezladila rytmus dýchania a ďalšiu vlnu, nadýchla som sa vody, ktorá mi vyšplechla rovno do otvorených očí. Kým som lapala po dychu, dostala som ďalšiu dávku. Vtedy sme tiež pochopili, prečo majú všetky filipínske lode tie bambusové „pomocné kolieska“ po bokoch a boli sme v tej chvíli za ne úprimne vďační. Bolo to veru dlhých 20 minút, po ktorých sme vyzerali, ako by sme sa ani neplavili na lodi, ale priplávali vo vode.
Filipíny sú v ale úžasné v tom, že ani v najchladnejšom mesiaci vám nie je zima a po hodinke výstupu na sopku k malému sopečnému jazierku, sme prišli už celkom suchí.
A sopka sa nám odmenila nádherným výhľadom. Jazero bolo veľmi horúce, čo bolo cítiť aj z veľkej diaľky.
Konečne som identifikovala, odkiaľ sa vzal ten čierny piesok na pláži v Lemeri, kde sme strávili prvý týždeň. Na sopke bol presne taký istý a obe miesta sú od seba vzdialené len niekoľko kilometrov. Niektoré skaly boli horúce a pomedzi kamene fučala para zmiešaná so sírou.
Biologička Erika obdivovala rôznofarebné sopečné horniny, lebo má rada sopky, Maťko obdivoval Eriku a stále tvrdil, že sa cíti ako v Jurskom parku, čoho sa Annamária hneď chytila, lebo tá zase zbožňuje seriál Terranova a túži po návrate v čase do obdobia dinosaurov. Ja som sa tešila, že znova vidím okrem paliem aj skaly, lebo mi už chýbajú naše Tatry a od Števka som v cieli dostala mladý kokos.
Tento prírodný živel je taký krásny, že sa vám ani nechce veriť, že by mohol byť nebezpečný. Len sa pozastavujete nad majestátnosťou prírody a krásou tejto našej modrej planétky.
Na ceste dole sme si viac užívali pohľady na scenérie a obratne sme sa predierali pomedzi desiatky poníkov, ktoré vozili hore tých, ktorým sa nechcelo kráčať. Ale veď aj Filipínci musia z niečoho žiť.
Keď sme nastúpili na loďku a tentokrát už aspoň pripravení na to, čo nás čaká, zdvorilo sme uja kapitána poprosili o igelity, do ktorých sme sa zabalili ako salónky, trčali nám iba hlavy a každá bola inej farby. Napriek všetkej snahe sme žiadny rozdiel necítili a na breh sme sa doplavili opäť do nitky mokrí, ale našťastie šťastne a šťastní.
Ale aj také sú Filipíny, divoké a nepredvídateľné. O zábavu sa vám postarajú aj pri výstupe na zdanlivo obyčajný ostrov, v ktorom je jazero, ktorý je na jazere a to všetko na ostrove, ktorý je na mori.
