Na ceste za domorodým kmeňom sme sa zastavili v rezorte pri horskom potoku. Podľa pôvodného plánu sme tam mali prespať a k domorodcom ísť až na druhý deň. Na (ne)šťastie však nemali už žiadnu voľnú ...izba by bol neprimeraný výraz, nazvime to ...voľnú chatrč. Preto sme sa rozhodli ísť k domorodcom ešte v ten deň a večer sme sa ubytovali priamo na pobreží mora v meste Calapan. Plánovali sme si len trochu oddýchnuť, keďže Števko mal deň voľna a deti ostali doma v Batangas City, lebo že oni už vraj "majú divočiny dosť".
Spočiatku to ešte nevyzeralo veľmi sľubne, bola už tma, pláž s čiernym pieskom nás veľmi nelákala, odliv bol taký silný, že more bolo dobrých 100 metrov od rezortu, z reštaurácie sa ozývalo hlasné karaoke... Večer sme posedeli s Veni a jej rodinou, ktorá nám medzi rečou spomenula, že priamo oproti nám je opustený ostrov, na ktorom raz ešte ako mladí prespali. Aj sa nám ho snažila ukázať, ale keďže na ostrove neboli žiadne svetlá, videli sme len tmu.
Keď sme však skoro ráno vyšli z bambusového príbytku, všetko bolo úplne iné. More sa vrátilo, silné vlny narážali na múr pod rezortom, piesok už nebolo vôbec vidno, pofukoval príjemný vetrík a priamo pred nami sa týčil nádherný zelený opustený ostrov.
Dlho sme neváhali a zohnali sme malú lodičku, ktorou nás mali na ostrov prepraviť. Aj keď ujo námorník tvrdil, že môžeme na nej ísť desiati plus deti, nakoniec sme šli štyria, Veni s mužom a my dvaja a myslím, že to spolu s dvoma námorníkmi bolo naozaj tak akurát.
Celú cestu popred nás vyskakovali z mora húfy svetielkujúcich rybičiek.
Ostrov nebol ďaleko a nebol ani veľmi veľký, tak sme ho najprv celý oboplávali, aby sme uverili, že je naozaj opustený. Skutočne okrem bujnej vegetácie, farebných skál, malých pláži obsypaných úlomkami koralov a jednej jaskyne, tam nebolo nič. Aj keď som si nie istá, či sa toľko nádhery pokope dá považovať za nič.
Nejde o žiadnu turisticky atraktívnu oblasť, ostrov nie je ničím výnimočný, nie sú tam žiadne služby, žiadne občerstvenie, žiadna hudba, žiadny prístav, žiadny rezort a žiadni ľudia okrem nás. Počuli ste len cikády a šum mora. Napriek tomu som mala pocit, že je to najromantickejšie miesto na zemi.
Našli sme si malú pláž obkolesenú plytčinou, v ktorej sa mäkký biely piesok striedal miliónmi úlomkov vyplavených koralov.
Dodnes neviem, ako sa volá a ani či vôbec má nejaké meno. Pre nás ostane jednoducho Opusteným ostrovom...
