Pre belocha tu nie je možné splynúť s davom. Nie len preto, že je väčšinou o dve hlavy vyšší (ako napríklad Števko alebo Andrej, dokonca aj Annamária je vo svojej triede najvyššia a vyzerá medzi rovesníčkami ako slonie mláďa), ale ani keď máte 152 cm a čierne vlasy, ako napríklad ja.
Po jednom bežnom nákupe zeleniny na malom lokálnom trhu som sa už takmer zúfalo spýtala Josie (domácej pomocníčky), prečo sa stále na mňa všetci dívajú a pokrikujú na mňa, aj keď robím všetko ako oni, som aj nízka, čiernovlasá, oblečená po filipínsky v kraťasoch a tričku a obutá v balerínach. Dúfala som, že som pre nich možno taká exotická, ako asi Filipínka pre nás na Slovensku. ...ale nie. Viete, čo mi povedala? Že vraj je to kvôli môjmu nosu!! Sklopila som tienidlo v aute, pozerám do zrkadla na svoj nos, potom znovu na Josie, ...čo je s mojim nosom? A Josie že: „je taký dlhý!“ Skoro som tam odpadla. Toto mi ešte nikto nikdy nepovedal. Ale to nebolo všetko, cestou sme sa zastavili po starého pána Vica a Josie mu hneď zvestovala, že som sa pýtala, prečo sa stále všetci na mňa pozerajú a z neho hneď vypadlo, že za môj dlhý nos! Dvakrát! Dvakrát v priebehu pol hodiny!
Toto bola silná rana pre moje sebavedomie. Ale len dovtedy, kým som si nezačala viac všímať filipínske nosy. Samozrejme, že mám oproti nim dlhý nos, lebo oni ich majú široké a pricapené na tvári! Dlhý nos je tu niečo ako znak nadradenosti. Dlhé nosy mali Američania, ktorí tu mali nadvládu 50 rokov a mnohí Filipínci každého dlhonosého dodnes považujú za Američana.
Domy na bežných filipínskych uliciach sú podobné domom niektorých našich spoluobčanov v osadách. Niektoré murované, niektoré z bambusu, niektoré nemajú okná, sušia prádlo hocikde, varia vonku na ohni, okolo blato. Nie však preto, že by boli neporiadni. Okná nemajú, lebo ich nepotrebujú, je tu stále teplo, elektriku používajú minimálne, lebo je taká drahá, že si to nemôžu dovoliť, trávičku tu len tak ľahko nevypestujete, už vôbec nie, keď máte na dvore sliepky, kozy a iné zvery.
Zato odpadky tam žiadne nenájdete, napriek vlhkému horúcemu vzduchu tam nie je žiadny zápach. Filipínci si veľmi potrpia aj na osobnú hygienu a svoj výzor. Kaderníctva a holičstvá sú na každom kroku, hocikedy vidieť Filipínky upravovať si vlasy alebo make-up priamo v obchodoch alebo na uliciach. Takže prenajať si dom v bežnej filipínskej štvrti v kombinácii s dlhým nosom, by asi nebol najlepší nápad.
Väčšina cudzincov, ale aj Filipínci, ktorí pracovali v zahraničí a zvykli si na „západniarsky“ štandard, žijú v rezidenciách, ktoré sú oddelené závorou a strážené. V rezidenciách sú len veľké domy. Väčšinou 3-4 spálne, jedna-dve obývačky, 2-3 kúpeľne. Domy majú okná a sieťky, ktoré ich chránia proti malým návštevníkom. Predsa len našinec nie je zvyknutý žiť až tak veľmi v symbióze so zvieracou ríšou ako pravý Filipínec. Našli sme teda rezidenciu najbližšie ku škole a v nej vtedy jediný voľný dom. Pekný. Krajší ako prvý hotel, o ktorom som deťom hovorila (a podľa ceny som o tom bola aj presvedčená), že je to najlepšie ubytovanie, ktoré na Filipínach zažijeme. Na moje naliehanie sme boli pozrieť aj tradičný filipínsky dom, ale deti boli také zhrozené, že ma nakoniec prehlasovali.
Za tým mi Rosalita povedala vetu, ktorá ma dosť sklamala a narušila moje predstavy o fungovaní na Filipínach: „Do not ever walk!“ – čím chcela povedať, že nikdy nikam nemáme chodiť pešo. Ani Filipínci veľmi pešo nechodia. A je to logické. Na uliciach je nebezpečná rušná premávka, veľa chudobných ľudí a cez deň príliš horúco na chodenie. Večer sa stmieva už pred šiestou a po tme sa neodporúča chodiť už vôbec.
Minule sme sa s Annamáriou išli prejsť len po rezidencii, ale po 10 minútach sme sa museli vrátiť. Pri každom dome bol totiž nejaký pes. Niekde priviazaný na šnúrke zaťaženej kameňom, niekde na drôte, niekde v malej klietke ako morča, a niekde len tak voľne. Sloboda zvierat by tu mala čo robiť a aj pre obyčajného našinca je to častokrát neznesiteľný pohľad. Psíky sú bez vody a jedla na slnku celé dni, sú zanedbané, vychrtlé a mnohé zjavne aj choré. Keď sme si po čase ako-tak zvykli na tých priviazaných, pri prechádzke nám dosť naháňali strach práve tie pustené nepredvídateľné zúbožené stvorenia. Takže „do not ever walk...“.
Obyvatelia používajú jeepneys – niečo ako naskakovacie autobusy MHD, malé trojkolky tricycle – niečo ako taxíky, mopedy a veľké autá s čiernymi sklami. Obyvatelia rezidencií používajú len veľké autá, pretože je to najbezpečnejšie a tiež najmenej provokujúce na bežnej ulici. Takže sme si prenajali veľké auto. Keďže pravidlá cestnej premávky tu zrejme sú, ale zatiaľ sme ich nepochopili a premávka tu je naozaj unikátna, nevyhnutne tu aspoň prvých pár mesiacov potrebujete miestneho šoféra. Aj mnohí domáci, ktorí vlastnia auto, zamestnávajú aj šoféra. U nás je to luxus, ale tu je to celkom bežná záležitosť, lebo pracovná sila je lacná.
Je rovnako bežné platiť si v domácnosti jednu až tri pomocníčky – častokrát žijú priamo v dome (aj preto sú tie domy také veľké). Bežne sa mesačne pomocníčke, ktorá je k dispozícii 6 dní v týždni, platí okolo 100 EUR. Ak zamestnáte rodinu, ktorá žije s vami, je to aj menej, ale dávate im stravu. Ale ani teraz nejde o veľký luxus, skôr nevyhnutnosť, lebo keby ste napríklad používali celý mesiac umývačku riadu, zaplatíte za elektriku aj 300 EUR. Za pomocnicu zaplatíte 100 EUR. S práčkou je to podobné. Takže pokiaľ žena pracuje a je pre ňu výhodnejšie mať pomocnicu, ako živiť umývačku riadu, práčku, vysávač, a iné u nás bežné pomôcky.
Takže nakoniec z mojich predstáv o tom, ako tu budeme žiť, nezostalo veľa a napriek tomu, že všetko je vlastne lepšie, ako som čakala, bola som sklamaná. Nebývame spolu s Filipíncami na obyčajnej ulici, ale v rezidencii, kde je každý dom od seba aspoň 50 metrov. Nemáme malý domček, ale veľký domisko, ktorý bez použitia elektriny a pomocnice takmer nie som schopná sama upratať.
Napriek tomu, že bývame asi len kilometer od školy, deti vozí ráno šofér a domov idú takým žltým malým súkromným autobusom „school service“ a do obchodu alebo na trh si nevykračujem pešo s igelitkou v ruke, ale na veľkom aute s našim šoférom, ktorý mi robí bodyguarda. A teda s igelitkou už vôbec nie, to je tu zakázané, ale o Filipíncoch a ekológii zase niekedy nabudúce...
Deti samozrejme moje sklamanie nezdieľajú, sú šťastné, že bývame práve tu, lebo tento dom sa im páčil najviac. Akurát Andrejko po krátkom zamyslení prejavil kúsok empatie a vyhlásil, že má pre mňa riešenie. Išli sme práve autom po takej filipínskej ulici s domami bez okien a Andrej navrhol, že ma tam môžu vyložiť a o tri dni sa po mňa vrátia, že ma to rýchlo prejde.
Ale vzhľadom na blížiaci sa supertajfún piateho stupňa RUBY, ktorý práve v tejto chvíli narazil na prvý ostrov Filipín a k nám príde asi zajtra, musím úprimne priznať, že sa mi omnoho lepšie čaká v takomto dome, ako v nejakej chatrnej filipínskej stavbe na filipínskej ulici pri mori...
