Zažila som zvláštnu vec. Bývame na farme blízko maďarských hraníc. Ráno vyjdem z domu, cupkám v opätkoch po kamenistej ceste k autu, keď počujem z diaľky hlasy. Veľa hlasov, ženské, mužské, detské a vrava sa približovala. Je to veľmi neštandardné, na farme je vždy ticho. Cez stromy som zazrela po ceste priamo popri našich kravách prichádzať zhluk ľudí. Do toho manžel na mňa z diaľky volá "čakaj!". Došlo mi. Migranti.
Nasadla som do auta. Trochu som sa bála, ale veľmi som ich chcela vidieť. Vedela som, že cez malý hraničný prechod pri nás chodia, vždy sme našli po nich veľa odpadkov, ale nikdy som ich nevidela. Chodia v noci alebo nadránom. Pohla som sa oproti nim. Keď ma zbadali, zastali a razom stíchli. Neviem, či boli viac v šoku oni alebo ja, ale zdá sa mi, že ja. Neboli to počerní zafúľaní mladíci, ako som si ich predstavovala. Boli ako my.
Videla som rodiny. Slušne oblečené, bez batožiny. Otcov, chlapcov, deti... Oči mi padli na ženu s jemnou šatkou omotanou okolo hlavy. V šatke na hrudi niesla bábätko, za ruku držala asi dvojročného chlapca a ďalší poskakoval za ňou. Pod pazuchou mala balík plienok.
Všetci ako na povel otočili hlavu na mňa, potom sklopili oči a pomaly sa v tichosti pohli ďalej. Bolo to, ako by som sa ocitla uprostred filmu do scény, ktorá sem nepatrí. Boli to sekundy, ale zdali sa mi nekonečne dlhé.
Mala som spustené okná na svojom BMW, nahodená v bielej košeli, úzkej sukni, lodičkách a s kávou v ruke som sa zrazu cítila veľmi zvláštne. Miešali sa vo mne pocity hnevu s ľútosťou, hrdosť so súcitom, bezmocnosť s odhodlaním. Chcela som naraz zakričať, aby šli preč, že toto je naša krajina, že sem nepatria a zároveň som chcela tú matku vziať za ruku a aj s deckami ju zobrať k nám domov. Chcela som povedať, nech čakajú, že im prinesiem aspoň syry na cestu a vzápätí si hovorím, že keď ich budem kŕmiť, rozkríkne sa to a prídu ďalší.
Nezmohla som sa na nič. Na pohyb, ani na gesto, ani na slovo, len som sa dívala ako ticho pokračujú po lesnej ceste, ktorá nikam nevedie. Google im asi ukázal, že sa tadiaľ dá prejsť do dediny, ale chodník cez les je rozbitý, budú chodiť po kolená v blate, kým sa vyštverajú na kopec a ani potom tam dlho nič nie je.
Sú to ľudia ako ja. Nemohla som prestať myslieť na to, čo im asi víri v hlave. Čo ich prinútilo vziať svoje deti a toto podstúpiť. Len sa im páčia európske reklamy, kde si usmiate deti ráno v dokonalom dome natierajú na chlieb nutelu a chcú tiež tak žiť? Alebo ani nemajú televízor a z vlastnej krajiny museli utiecť, lebo tam nemajú slobodu alebo nie sú v bezpečí? Tak málo o nich vieme. Nepoznáme ich životy, ani ich príbehy. Zaiste nie sú všetci rovnakí. Voláme ich len migranti. Manžel zavolal políciu.
Nemám záver, ani riešenie. Nad všetkými pocitmi z tohto výjavu však prevládol jediný - nechcem takto dopadnúť. Nechcem sa dostať do situácie, keď budem musieť zo svojej krajiny odísť. Nechcem, aby sa na mňa domáci takto dívali, ako ja som sa dívala na nich - pohľadom, v ktorom sa miešala nenávisť, hnev, ľútosť a bezmocnosť.
Som hrdá, že na Slovensku máme slobodu, mier a demokraciu. Zatiaľ...
