Aj ja som Dzurindovi "mladí". V mojich 44 rokoch a pri dvoch dospelých deťoch toto oslovenie beriem skôr ako poklonu, ale vzhľadom na politické skúsenosti to sedí. Môj otec bol primátorom a neskôr poslancom NR SR. Bolo to v čase, keď politika bola považovaná za ešte ako-tak dôstojné povolanie. Minimálne politikov ľudia nemali možnosť opľúvať cez sociálne siete a v skutočnosti si to dovolil málokto. Obdivovala som jeho nasadenie v práci pre bežných ľudí, hrdosť na to, keď sa niečo podarilo a frustráciu, keď návrhy neprešli. Napriek jeho veľkej snahe spraviť pre ľudí maximum, bolo stále veľa nespokojných a už vtedy som si hovorila, prečo to robí? Prečo sa toľko trápi za ľudí, ktorí mu aj tak nebudú vďační? Opustil ma predčasne, politika sa mu odrazila na zdraví, ale boli to najzmysluplnejšie roky jeho života, ktoré nikdy neľutoval.
A dnes som tak trochu v jeho koži
Aj keď som vždy hovorila, že prácu vo verejnom sektore sa neoplatí robiť, lebo v súkromnej firme dokážem zarobiť viac a nikto mi nebude nadávať, ale že niekedy pred dôchodkom by som sa do toho možno aj pustila. Na univerzitách som si vyberala také odbory, aby som bola pripravená, ak raz takáto príležitosť ku mne príde. Na UMB som robila európske štúdie, skúšky v štyroch jazykoch, fascinovala ma sociológia a kultúrno-ekonomické rozdiely v rámci Európy. Neskôr v Prahe som vyštudovala medzinárodné vzťahy a diplomaciu. Dokonca som si aj diplomovku napísala poctivo sama a popri náročnej práci som si hrdo odniesla červený diplom.
Energetika nebola moja prvá voľba
K práci v SPP som sa dostala v časoch prechodu od monopolu k trhovému správaniu. Vtedy neboli jasné postupy, menila sa legislatíva a málo mojich kolegov rozumelo o čo vlastne ide. Po nociach som popri škole, práci a deťoch študovala zákony, vyhlášky som mala v malíčku, sledovala som každú zmenu a zakrátko som dostala možnosť prispieť aj k tvorbe nových zákonov. Ako veľmi mladá som získala dôveru riadiť energetickú spoločnosť, budovať unikátnu plynárenskú distribučnú sieť, od jej výstavby cez personálne obsadenie až po legislatívu a reguláciu. Na plynárenskú a elektrizačnú sieť mal byť pripojený celý priemyselný park v Leviciach a navyše aj moderná paroplynová elektráreň. Kolegovia ma doslova v lodičkách ťahali po stavenisku, aby som videla každý kúsok technológie, lebo inak si vraj "nevytvorím k elektrárni vzťah". A mali pravdu. Energetika mi doslova prirástla k srdcu. Boli sme priekopníci, ale nebáli sme sa a uspeli sme.
Počas plynovej krízy v roku 2009 som bola poverená riadením krízového štábu a následne aj celej elektrárne. Roky to boli akčné, prelomové, ťažké, pravidlá sa ešte len tvorili, zažila som politické praktiky prislúchajúce k tej dobe, vyhrážky dokonca vo vzťahu k deťom... ale ustála som, dospela som.
Pracovala som v súkromných firmách, aj v štátnych energetických korporáciách
Vo VSE som nabrala skúsenosti s nastavovaním procesov pre verejné obstarávania, bola to tiež nevďačná úloha, ale dobrá škola. V prestávkach od energetiky som zistila, že som dobrá v budovaní firiem a zefektívňovaní procesov a ani tak nezáleží na tom, o akú komoditu išlo. Tak som neskôr zopár takých výziev aj prijala. Za zmienku stojí práca COO pre krásnu firmu v Prahe, ktorá okrem zriadenia novej výroby založenej na inovatívnych 3D technológiách zahŕňala aj riadenie pobočky v Hongkongu a nastavenie celého dodávateľsko-odberateľského reťazca.
Pocestovali sme s rodinou za štúdiom a prácou svet. Dánsko, USA, Švajčiarsko, milované Filipíny, Hongkong, Praha...
V roku 2018 sa diali na Slovensku veci
Politika na Slovensku sa v roku 2018 dostala do bodu, kedy prekročila všetky hranice. Aspoň tak som to vnímala. Vražda novinára, neprávosť a ukradnutý štát. Nevedela som si predstaviť, že štát môže byť spravovaný horšie, takže som tušila, že sa niečo veľké musí konečne udiať a že Slovensko bude potrebovať ľudí s morálkou, pevnými hodnotami a aj víziou, že veci sa dajú robiť aj inak.
Vtedy som sa rozhodla, že ak mám niekam investovať svoju energiu, tak to bude buď vlastné podnikanie alebo verejne prospešná činnosť.
Rozhodli sme sa vrátiť domov a priložiť ruku k dielu
Po návrate domov sme sa utiahli na samotu a založili skromnú rodinnú farmu. Ak sa nič nepodarí, tak sa aspoň pokúsime fungovať čo najviac mimo systém a nebude nás politika toľko traumatizovať. To som si teda myslela. Po voľbách v roku 2020 som bola požiadaná o pomoc. Štátna energetická firma potrebuje odborníka, presne pozícia pre mňa, vraj máme šancu s energetikou konečne pohnúť tým správnym smerom. Tak som šla. Po roku práce si minister na základe transparentného výberového konania vybral iných "nominantov". Bez skúseností v energetike. Pochopila som, že odbornosť sa "nenosí", niekedy je aj na príťaž a tak sa aj moja nádej na zmenu na Slovensku začala rozplývať.
S energetikou som zostala v kontakte, bavila ma tá európska, keď prišla kríza
Aby som ostala v kontakte s energetikou, ktorú som sledovala už aj na európskej úrovni, prijala som na pohľad čestnú funkciu predsedu Združenia dodávateľov energií na Slovensku. Akurát presne v tom mesiaci nastala energetická kríza a začali preteky s časom. Predpokladaná čestná funkcia sa razom zmenila na mimoriadne výkonnú. Rokovania na ministerstvách, listy, výzvy, prípravy odborných stanovísk, analýzy, návrhy a odporúčania, na ktorých sme strávili stovky hodín a výsledok? Nula. Nič sa nerealizovalo. Žiadne opatrenia, a to až kým nebolo neskoro. Opatrenia prišli až s nástupom nového vedenia Ministerstva hospodárstva koncom roka 2022 a aj to dosť rozpačité a nejednoznačné. Keby som pri tom osobne nebola, tak neuverím, že toto je v jednom štáte možné. Ešte väčší šok bolo to zdesenie politikov z vysokých zálohových faktúr. Bolo to vlastne zdesenie z toho, o čom sami rozhodli a všetkým, čo majú o energetike trochu šajnu, to bolo jasné už celé mesiace.
Keďže toto obdobie bolo stále sprevádzané covidom, veľa sa dialo online a priznávam, že na farme som si pomedzi rokovania so štátnym tajomníkom občas odbehla vyrobiť camembert, nakŕmiť kozlence, či odrodiť kozu. Takéto momenty držia človeka pri zemi. Politikom to vrele odporúčam, aspoň občas si vyskúšať odísť od zeleného stola do slovenskej reality.
Skúsenosť s malým podnikaním
Pod mojím "neáčkovým" menom by sa dala napísať aj celkom slušná kniha, ale spomeniem už len jednu vec, a to skúsenosť s podnikaním na našej malej rodinnej farme, ktorá vyrába z vlastného mlieka zrejúce syry. Musím s plnou vážnosťou konštatovať, že nič také ako podpora malých fariem, lokálnej produkcie, potravinovej sebestačnosti Slovenska, malého podnikania, rozvoj cestovného ruchu - nič také na Slovensku prakticky nefunguje. Fungujú kontroly, pokuty, dane, demotivácia. Navyše, keď žijete v okrese Veľký Krtíš, ktorý akoby zázrakom už nepatrí medzi najmenej rozvinuté okresy s nárokom na finančnú podporu, kde ani v strediskovej obci dodnes nie je mobilný signál (nie internet - mobilný signál!), podnikanie je veľmi komplikované. Preto som sa rozhodla angažovať sa aj v regionálnej politike, som v mestskom zastupiteľstve, pôsobím aj ako prednostka Okresného úradu a spolupracujem s neziskovou organizáciou Aliancia za silné regióny. Robím, čo je v mojich silách, aby sa aj tu mal život šancu posunúť o niečo bližšie ku krajinám, ktoré som videla fungovať.
Nie je ľahké a už vôbec nie príjemné ísť s kožou na trh, ale rozhodla som sa, že to skúsim už teraz a nebudem čakať na dôchodok, lebo mám silný pocit, že na Slovensku v tomto stave sa ho nedočkám.
Akurát vôbec neviem, ako sa z normálneho človeka stáva to "áčkové" meno...
...ako to Miro Kollár neustále opakoval, keď sme rokovali o vstupe do strany SPOLU. Nakoniec som pochopila, že "áčkové" mená sú zrejme len súčasní poverení ministri alebo aspoň štátni tajomníci. To ja nie som a ani nikto z našej skupinky "mladých", takže sa cítim tak trochu zodpovedná za to, že sme sa so SPOLU nedohodli. Nestačili sme im. Ale sme tu, je nás veľa, nie sme áčkové mená, ale sme skupina schopných, morálnych ľudí a odborníkov s odhodlaním zabojovať za naše Slovensko, lebo stále veríme, že sa to dá.
A ja osobne aj za to, že by som tu naozaj veľmi chcela ostať žiť.
