V piatok v noci, keď som sa konečne dočkala môjho spoja, ktorý bol samozrejme „retardé", som sa oddala do skúsených rúk pilota Austrian Airlines a čo to som si zdriemla. V časoch, keď som mala práve aspoň jedno oko pootvorené som vnímala nádherné hviezdičky. Let pohodička, občas nejaký malý kamienok (obláčik) pod kolesom, proste ako sa na príjemné ukončenie dosť náročného týždňa patrí. Keď sme začali klesať do Viedne, čosi mi niekde vzadu vravelo, že už by som mala vidieť svetlá..... a stále nič. Pristáli sme v hmle a tme (to druhé ma samozrejme neprekvapilo, bolo 22:00). Kupodivu aj napriek novým bezpečnostným opatreniam batožinu vyložili dosť rýchlo a ja som vyrazila za čakajúcou kolegyňou a šup do služobného auta. Za necelú hodinku ma vyložili pri mojom aute, skočila som do Tesca (24/7 je presne to, čo potrebujem k životu) a hurá domov. Keby ste náhodou chceli vedieť, kde sa začína peklo, tak je to na diaľnici niekde medzi Stupavou a tým ničím, čo po Stupave nasledovalo. Keď som však zišla k nám na cestu druhej triedy, bolo mi jasné, že diaľnica je slabý odvar. Cesta bez krajnice, stredovej čiary.... medzi Stupavou (máme obchádzku) a Zohorom sú len tri mierne zákruty. Každú z nich som vyberala v rýchlosti 30 km/h dvomi kolesami po blate. Dokonca som sa pre istotu zamkla, aby mi náhodou tá tma s tou hmlou nechceli nastúpiť do auta. Keď som ani od posledného označenia nevidela blikať svetlo na železničnom priecestí (pre nešoférov, posledné značenie je 80 m pred priecestím), nechápala som, ako mohli v lietadle hlásiť viditeľnosť 1000 metrov.
Napriek svojej absolútnej únave som po tomto adrenalínovom závere bola taká „ready", že som si kľudne mohla nahodiť nový make-up a vyraziť do práce. Ale bola sobota.
P.S. Ivi, toto je "especially for you" keď sa sťažuješ, že nepíšem.....:-)
