Na chatu sme dorazili večer, hneď z práce. Od auta som ako správna mestská pipinka decentne precupitala s kabelkou na ramene, v chate som si očistila opätky od hliny a trávy a konečne som sa hodila do športového. Chvíľu som sa nemohla zbaviť pocitu, že nie som vhodne oblečená, ale našťastie to prešlo. Dovolenka.....
Ráno. Budík. Ešte aj ten bol taký nejaký rozospatý, ale aspoň zazvonil. Trasa sa dohodla večer, rýchlo sme len nahádzali čo to do seba, hlavne kávu, a vyrazili sme. Hory traste sa.
Neviem, prečo sme sa rozhodli hneď prvý deň úplne sa odrovnať. No, teda, ono, fakt, áno, trasu som vymyslela ja, ale nad mapou, tváriac sa veľmi múdro, všetci mi ju schválili. Nikto nevenoval pozornosť všetkým tým slabším a trochu silnejším čiaročkám (vrstevniciam) a číselkám, ktoré hovorili o nadmorskej výške a prudkosti stúpania. Označila som to za pohodovú cestu a to im stačilo. Keď sme sa poobede po prelezenom vedľajšom hrebeni skrývali pred dažďom v prístrešku na konci Látanej doliny a ešte stále sme neboli na konci cesty, nikto sa so mnou nebavil. Večer na chate, keď dorazil zvyšok partie, už však boli hrdinovia v opisovaní detailov kde sme boli a scenár plánovania sa opakoval. Tento krát padol žreb na Vrátnu.
Dolné a Nové diery boli fajn, v horných sa pritvrdilo, jednak lozením a rebríkmi ale aj počtom „turistov“ zo susednej Českej republiky. (Ospravedlňujem sa, ale naozaj na horách ich nemusím, česť výnimkám. Ale aj Slováci vedia byť teľce.) Na rebríkoch stáli ako lastovičky na drôtoch, stále som s nádejou čakala, že sa nejaký urve a túto skupinu už nikdy neuvidím devastovať naše krásy, ale nič také sa nestalo. Tak sme v zástupe vyliezli až do sedla medzi Rozsutce, kde som triezvo zhodnotila, že zdolať ten Malý nám úplne stačí. Tesne po tom, ako som sa v duchu sama so sebou dohodla, počujem z našej skupiny: „Aha, tam hore sú nejakí ľudia, hen, blázni, kukni, oni sú fakt úplne hore na tej skale...“ Potichu zamierim tým smerom a v duchu rozmýšľam, čo im poviem, alebo či to proste nechám tak. Až tesne pred posledným možným rázcestím a pod posledným stúpaním som mierne upravila poradie v skupine tak, aby každá krehká polovička bola istená nejakým tým silnejším pohlavím a vydala som embargo na nadávanie. Jednou rukou visím na reťazi, druhou ukazujem niekomu kam si má stúpiť, uhýbam sa kamienkom, ktoré na mňa zosypal nedisciplinovaný turista zhora a zrazu sa mi pred očami vybaví moja pohodlná kancelária, všetko poruke, niekoľko výťahov v budove, dole auto..... našťastie ďalšia kamenná spŕška, tento krát s vyššou intenzitou a následným ospravedlnením „promiňte“ ma vytrhli z úvah. Výhľad zhora bol odmenou, predovšetkým ten smerom na Veľký Rozsutec. Pohľad asi o 45 stupňov doprava ukazoval čosi, čo si ihneď všimli – cestu nadol. Embargo bolo stále v platnosti, tak mohli len vzdychnúť a po povolenom dopingu sladkým sme vyrazili dole. Keďže nič nie je až také zložité ako to vyzerá, prišli sme v plnom počte bez strát, zranení a relatívne čistí. Ja som vedela jedno....už budú vedieť, čo znamenajú všetky tie čiaročky na mape a dokonca aj tie malé krátke čierne, nakreslené kolmo na farebné označenie trasy, rovnako ako budú vedieť, že „pohodová“ znamená „bez reťazí“ ......a na ďalší deň sme si dali pohodovú vychádzku na Roháčske plesá.
Teraz po kancelárii pre istotu nechodím vôbec. Skôr ako sa ráno zosypem do stoličky rozostavím všetky veci tak, aby som na ne dočiahla pri otočení sa na stoličke, rukami si pomáham pri prekladaní nohy cez nohu a zrkadlo som pre istotu otočila k stene, aby mi neodpovedalo na otázku, koho debilný nápad to bol.....
