Na nej najviac vidieť, ako rýchlo plynie čas. Už vraj chodí úplne sama,ešte som to nevidela, nebolo kedy. A vraj je ešte viac utáraná akobola. To musí byť paráda. A vraj sa vie strašne jedovať. To sa vedelavždy, pamätám, keď chcela chodiť štvornožky a nevládala sa udržať naručičkách. Pre nás to bolo neskutočne zábavné, pre ňu životne dôležitéa veľmi frustrujúce. Nedala si povedať, že jej čas príde, za každú cenuto chcela hneď a zaraz. Ostatne, ako všetko. Keď sa naučila chodiť poštyroch, okamžite sa pri každej stoličke, váľande alebo skrinke dvíhalado stoja. Ona chcela chodiť. Chodiť tak, ako to robia tí obrovskídvojnohí, čo sú okolo nej. Chcela byť ako sú oni. Naučila sa samostatnestáť a využila každého, kto bol ochotný s ňou chodiť za ruky. Za boľavéchrbty platila svojím úsmevom. Potom prišiel ten vytúžený deň, onaurobila prvé samostatné krôčiky a patrične to okomentovala.
Je to úžasné, ako sa z úplne závislého (a trochu nudného) bábätka staneza rok fascinujúca plnohodnotná bytosť s vlastnými názormi,predstavami, náladami. Je to veľmi zábavné, aké dôležité sú pre ňubežné veci, ako strašne chce vedieť všetko urobiť sama. Keby vedela, žeod určitého momentu v živote sa jej plne vyhovie, jej úsmev už nebudestačiť ako odplata a všetko bude už len a len na nej, možno by sa takneponáhľala.
