„Mišenka moja, nechaj ma teraz, mám všetkého plné zuby....“ skúšam to na môjho teenagera po dobrom. Viac menej som presvedčená, že z mojej letargie ma už nič nikdy nevytrhne. Rutinné domáce práce vykonám úplne mechanicky, zavesím kľúče na háčik, vyložím kabelku dostatočne vysoko, aby som ju uchránila od zvedavej návštevy, odložím nákup, pomaly pripravím večeru.... potom si rozložím kanceláriu v kuchyni na zemi, čítam a vnáram sa do myšlienok. Najprv to skúša opatrne, so zdvihnutou anténkou sa o mňa obtiera. Keď nereagujem, je čoraz naliehavejšia a začína potichu mňaukať a tak aspoň mechanicky vystrčím ruku. Chvíľu si vystačí tým, že sa mi o ňu sama hladí, potom opäť, overené mňaukanie. mňa...mňaa.....mňaaaaauuu.....!!! „Mišenka, prosím ťa, nemôžeš sa zahrať sama?!“ Urobí na mňa bočný nálet, tento krát má anténku zlovestne zalomenú v jednej tretine, zakončí ho vyfackovaním mojej nohy, našťastie bez pazúrov. Vyskúša to ešte niekoľkokrát, z rôznych smerov a intenzitou, vždy s výrazným mňááááu. Keď konečne zareagujem a buchnem tou kopou papierov aby mi dala pokoj, v primeranej vzdialenosti a s chladnou hlavou sa celá okamžite naježí, sklopí uši a úplne sa vloží do finálneho nájazdu. Dlhými bočnými skokmi mi pristane v náručí a ja sa vzdávam......a začnem sa strašne smiať.
