Motel Čertovica.
Obľúbený „podnik", najmä v zimných mesiacoch, ale ani tie letnénezaostávali. Pamätám si ten starý motel, ten, kde sme sa hore poúzkych schodoch vytrepali do reštaurácie buchotajúc lyžiarskymitopánkami, objednali sme si čaj s citrónom, ktorý v zime zohrieval, vlete odfarboval čučoriedkovú farbu z rúk, úst a oblečenia, dali sme sipalacinky s lekvárom, sušili sme si tam otepľovačky a bundy a počúvalisme tam hlučný a svetielkujúci „džubox", keď sme naň dostali od rodičovpeniaze. Pamätám si, že sme tam sedeli raz aj pri sviečkach, keď nebolaelektrina. Atmosféru to umocňovalo ešte viac. Sedávali sme tam sosestrou aj vtedy, keď sme sa pod rôznymi zámienkami ulievali zlyžovania či turistiky. Pamätám si, ako nás tam raz naša babkaobhajovala, že „veď ich tu nechajte....". Potom nám celý deň čítalanejaké rozprávky.
Brnčalova chata.
Ďalšia z mojich obľúbených,hádam by mohla mať superlatív „naj". Objednávalo sa pri jednom okienku,samoobsluha. Najobľúbenejší bol pre nás vyprážaný syr. Pamätám si, akosme tam raz dorazili po celodennej túre večer asi o ôsmej, navečeralisme sa a až potom sme pokračovali ďalej na zastávku Kežmarská bielavoda. Strašne som sa bála (mala som asi 6 rokov), celú cestu ma oconiesol na chrbte a vraj som mu od strachu zakrývala oči.
Chata pri Popradskom plese.
AleboChata kpt. Morávku, ako som ju najprv poznala. Aj s touto chatou sa mispája sušenie premoknutých vecí, teplý čaj, neskôr aj s rumom, sneh nakonci augusta a tá neopísateľná atmosféra dobrej nálady,spolupatričnosti, blízkosti prírody a jej moci, ktorá nás sem všetkýchbez rozdielu zahnala....
Žiarska chata.
Aj natúto mám krásne spomienky, sparťanské podmienky človek berie tak nejakosamozrejme, požičiavanie nožíka či dosky na krájanie pri príprave jedlaz vlastných zásob skoro ráno sa zdá úplnou samozrejmosťou. Došiel vámchlieb? Jasné, že máme kúsok navyše...
Zverovka.
Klasickáturistická ubytovňa so stravovaním, nedovolím si to nazvaťreštauráciou. Pamätám, keď sme tam v čase nášho mierneho štrajkovaniaso sestrou odbíjali jeden z výletov. Samé. Pri palacinkách a cocacole.Takej tej v sklenených akoby mierne skrútených fľaškách. Čašníkokamžite prijal našu hru, správal sa k nám ako k dámam. Rodičia námdali na utrácanie dvacku a ešte nám ostalo. A cítili sme sa strašnedospelo.
Bufet pri Ťatliakovom plese.
Totoje už z tých spomienok bližšie do súčasnosti (rozumej tak asi 10 rokovdozadu). Razili sme si to s rodičmi od Zverovky poriadne hlbokým snehomhore po značke. Boli sme takmer sami na svete. Stretli sme jednuusmiatu pani v úžasnej nálade s chlapcom, zhruba v mojom veku. Vykľulasa z nej chatárka a z náhodného stretnutia krásne posedenie v bufeteotvorenom špeciálne pre naše potreby, so šálkou čerstvo uvareného čajua keksíkom v ruke uprostred ničím nerušenej zimnej nádhery za oknom.
Momentovbolo určite viac, tieto sa mi vkradli včera do spomienok. Možno pretosa trochu bojím „návratu" na staré miesta. Bojím sa, že už to nebudeto, čo si pamätám.
