Nietzsche charakterizuje dejiny človeka ako pokračovanie dejín zvierat a rastlín, pričom človek predstavuje vrchol svetového procesu, teda charakterizuje ho tým, že je u cieľa, je cieľom, a je dovŕšením prírody. Svetové dejiny ale nemôžeme chápať ako dejiny univerzálne či svetové dejiny ľudstva. A predsa tu nie je úmysel zdokumentovať ich, ten sa objavil až neskôr. Dokonca sa o to nepokúšali ani grécki autori, pretože nepovažovali dejiny za dlhodobé, ale za cyklické. Za prvé možno považovať dejiny kresťanské, ktoré zaviedli ako prvé rovnosť všetkých ľudí v očiach Božích. A možno povedať, že vychádzajú z predstavy spoločného osudu všetkých národov sveta. Toto bolo známe už v období Grékov a Rimanov. Ľudia mohli vyznávať viac božstiev. Bolo to i tým, že uprednostňovali demokraciu. Naopak v orientálnych despociách bola nastolená tyrania, to znamená, že poddaní museli vyznávať to isté božstvo ako ich vladár. V 16. storočí bola nastolená doba moderných vynálezov, ako kompas, kníhtlač či pušný prah. Fontelle vtedy vyslovil názor, že dobrá myseľ obsahuje všetky mysle predošlých storočí, teda je jednou identickou mysľou, ktorá sa celý čas zdokonaľovala a vyvíjala. Tento pokrok sa týka hlavne vedeckého poznania. Pritom nebol otcom moderného chápania spoločenského pokroku. Otcom moderného chápania spoločenského pokroku bol Machiavelli. Machiavelli navrhol, aby sa politika odpútala od morálneho obmedzenia klasickej filozofie. Ďalšie pokusy o spísanie svetových dejín boli uskutočnené nemeckými idealistami, medzi ktorých môžeme zaradiť i Immanuela Kanta. Zaoberal sa myšlienkou všeobecných dejín. Mal pocit akoby sa ľudské dejiny skladali z vojen a krutostí, a musím priznať, že nebol ďaleko od pravdy. História je plná vojen, či už to bola storočná, neskôr tridsaťročná vojna, a v neďalekej súčasnosti prvá a druhá svetová vojna, či vojna v Iraku. Pritom predpokladal, že dejiny majú svoj konečný bod v podobe najvyššieho cieľa, ktorý je obsiahnutý vo vlastnostiach človeka. Najväčšiu úlohu pripisoval slobode. Ľudí nabádal, aby zanechali vojen a združili sa v občianskych spoločnostiach, podporujúcich vedu a umenie. Kant vyjadril, že ten kto chce spísať dejiny ľudstva, musí byť školený ako filozof a historik, aby pochopil súvislosti a mohol ich dať dokopy, to znamená, že je vylúčené, aby ich písal nejaký politik, ktorý nemá k dejinám požadujúce vzdelanie. Každá história sa skladá z postupného ničenia civilizácií, pričom zachováva niečo z tej predošlej. Nástupcom Kanta bol Hegel, ktorý sa čiastočne stotožňoval s Kantovým vysvetlením svetových dejín. Hegel sa snažil vysvetliť dobro a zárodok osvietenia. Predpokladal, že pokrok vychádza z národnej súhry vášní, ktoré ľudí vedú ku konfliktom, revolúciám a vojnám. Zaoberal sa štátmi len mimo Európy a dával ich do celkovej schémy. Z Kantom sa zhodoval v myšlienke o konečnom bode historického procesu s dosiahnutím slobody, že východné národy vedeli, že iba jeden je slobodný, Rímsky a Grécky, že niektorí sú slobodní, zatiaľ čo my vieme, že všetci sú slobodní. Dejiny môžu vychádzať zo spoločností, kde tie z hlbšími vnútornými rozpormi zlyhávajú a sú nahradené inými, ktoré tieto rozpory dokážu prekonať. V histórii sa prejavovala súslednosť viacerých vedomí, ktoré predstavujú spôsoby, ako ľudia uvažujú o základných otázkach správneho a zlého, ktoré považujú za uspokojivé, ich viera v bohov a dokonca i to, ako vnímajú svet. Toto sa však v čase zásadne mení. Narozdiel od Hegela, všetci spisovatelia pred ním verili, že každý človek si svoju povahu môže utvárať sám. Hegelove svetové dejiny teda vypovedajú nielen o pokroku vedenia a intuícií, ale tiež o vývoji samostatnej povahy človeka, pretože k nej patrí i to, že nie je daná, ale stáva sa niečím, než bola skôr. Ďalším bol Marx - kritizoval Hegela, pritom súhlasil s tým, že sociálne štruktúry sa vyvíjali od primitívnych k zložitejším, i s dialektizmom - veril, že v spoločnosti sú vnútorné rozpory, tiež veril v možnosť konca dejín. Avšak nesúhlasil s formou štátu na konci dejín, i preto si to upravil k svojím cieľom (liberalizmus považoval za víťazstvo obecnej triedy - proletariátu). Ďalší - Kojev - nepovažoval za nutné hlásať Hegelove myšlienky, avšak zhoduje sa s ním, že koniec dejín bol v roku 1806. Koniec dejín = koniec politických bojov a konfliktov, ale aj filozofie.
S dejinami úzko súvisia i túžby, ktoré ľudí ovplyvňujú od najstarších čias. Sú jednoducho v ľudskej prirodzenosti. Avšak autor si pokladá otázku, či sa vyvíjali dejiny cestou cyklickou, či náhodnou. V prípade druhom je možné, že sa iba opakujú spoločenské a politické praktiky minulosti (napr. otroctvo). Pri prvej možnosti platí, že sa nič neopakuje. Pohľad na dejiny ako proces cyklický, či náhodný nevylučuje sociálne zmeny a obmedzené pravidelne sa opakujúce javy vo vývoji. No môže sa vyskytnúť i proces degenerácie, čo znamená, že sa využíva moderná prírodoveda, ktorá predstavuje akýsi mechanizmus. To znamená, že kým pri prvom spôsobe vytvára historickú zmenu (ak si chce štát zachovať autonómiu, musí zlepšiť a zmodernizovať technológiu), pri druhom spôsobe si podmaňuje prírodu k záujmu uspokojenia ľudských túžob (ekonomický rozvoj). Dejiny ako dôsledok rozvoja modernej prírodovedy sa uberajú jedným súvislým smerom. A z toho podľa môjho názoru vyplýva, že moderná prírodoveda využíva vedecké metódy. V súčasnosti sa spájajú staré sociálne formy a nová technológia. To však neznamená, že sa vrátime do minulosti. Ľudstvo nemôže zvrátiť chod dejín tým, že odmietne alebo stratí vedecké metódy. Pritom vedecké metódy v modernej prírodovede boli už v minulosti zavrhované skupinami, ako boli hippies. Takmer všetky skupiny majú spoločného predchodcu - Jean-Jacquese Rousseaua - bol prvým moderným filozofom, ktorý spochybnil hodnotu historického „pokroku". Pochopil akú dôležitú úlohu človek zohráva, i to, že ľudská povaha sa s časom mení. Domnieval sa, že historická zmena poslúžila tomu, že sa stal človek nešťastnejším, poukazuje i na to, že človek má v skutočnosti málo skutočných potrieb. Inými slovami, súčasné potreby sú vytvárané z ľudskej márnivosti, no v podstate nemôžu byť naplnené. Ľudia sú nešťastní, lebo rozdiel medzi novými potrebami a ich uspokojením sa neustále zvyšuje, preto nemôžu svoje potreby uspokojiť. Človek sa stane šťastným, ak nebude otrokom modernej technológie a vráti sa k svojej prirodzenosti. Avšak podľa môjho názoru je to nemožné, keďže moderná technológia je už na takej vysokej úrovni a človek si už na jej výdobytky zvykol. Preto sú skutočné cyklické dejiny mysliteľné v prípade, že by nejaká civilizácia úplne zmizla bez zanechania akéhokoľvek odkazu nasledujúcim civilizáciám. Pravdaže zničenie ľudskej rasy je nepravdepodobné. Rozvoj modernej prírodovedy vytvára smerované dejiny a vyvoláva isté sociálne zmeny v rôznych národoch a kultúrach. Technológia a racionálna organizácia práce pripravujú podmienky pre industrializáciu, ktorá plodí napríklad urbanizáciu, byrokraciu, rastúcu úroveň vzdelanosti, atď. Industrializácia nie je jednorázová, a nepredstavuje náhly prechod k ekonomickej modernite, ale skôr súvislý vývojový proces bez zrejmého konečného bodu, v minulosti súvisela s ľahkým priemyslom - textilné manufaktúry v Anglicku a výroba porcelánu vo Francúzsku. V každom štáte sa však prejavovala v rôznom období, napríklad vo Francúzsku, VB, Nemecku a USA za 1. svetovej vojny, zvyšok Európy a Japonsko za 2. svetovej vojny, Sovietsky zväz a Východná Európa v 50´ rokoch. Technologická inovácia zapríčinila obrovský nárast požiadaviek na technické znalosti na všetkých úrovniach ekonomiky a na ľudí, ktorí skôr myslia ako pracujú. Moderné ekonomiky musia inovovať vo všetkých smeroch, nie iba v oblasti špičkových technológií, ale i v bežných oboroch. Viac-menej, rozvoj technologicky riadenej ekonomiky je pre rozvinuté zeme silným stimulom k prijatiu základných podmienok svetovej kapitalistickej ekonomickej kultúry.
Na záver môžem povedať iba toľko, že súhlasím s Fukuyamom, keď spomína, že pokrok, nielen technologický závisí od ľudí, ktorí sa na ňom podieľajú. No ľudia podieľajúci sa na ňom sú ovplyvňovaní dobou, v ktorej žijú. Preto sa dejiny uberajú vlastným smerom.
