Čas je relatívny pojem. A o to viac v Pakistane, kde 2 minúty znamenajú 10 minút, 10 minút znamená pol hodinu, pol hodina znamená hodinu. Presné termíny stretnutia hádam ani neexistujú. Ak sa jedná o dôležité stretnutie, tak 15 minútové meškanie je v poriadku. Ak sa jedná o bežné stretnutie, tak môžete meškať prakticky koľko len chcete. Na stretnutia a oslavy sa zásadne chodí aspoň hodinu po termíne začiatku. A všeobecne sa nikto nikam neponáhľa, veď času je dosť dnes a keď nie dnes, tak ho bude dosť aj zajtra.
Takýto pohodlný postoj má však za dôsledok to, že akékoľvek termíny je takmer nemožné dodržať. Každá práca trvá dlhšie ako je nutné, ale okrem cudzincov to nikoho veľmi netrápi. Je to jednoducho realita. Nedá sa zabrániť tomu, aby ľudia chodili napríklad do práce neskoro (väčšina najradšej až po 10), po príchode strávili aspoň polhodinu napríklad na facebooku alebo inou relaxačnou činnosťou, potom ďalšiu polhodinu na čajíku s kolegami, potom trochu práce a následne obed aspoň na hodinku, aby sa potom trochu vrátili k práci pred ďalším čajíkom a predtým ako odbije hodina odchodu domov.
Takéto prostredie je časom veľmi nákazlivé a ani nezbadáte ako vás prestane stresovať neskorý príchod do práce (aj tak ste tam väčšinou medzi prvými), nesplnené termíny (veď nie su fixné) a nebudete mať výčitky svedomia ak si pri práci aj trochu zdriemnete (veď aj tu kolega leží na stole). Na stretnutia začnete odchádzať vtedy, keď je naplánovaný začiatok, na oslavy sa v tej dobe ešte len začnete pripravovať a nad elektrikárom, ktorý vám už dva dni tvrdí že je na ceste k vám domov sa už len pousmejete a ešte trochu vyčkáte.
