Trvalo mi chvíľu kým som pochopila a dokonca aj uverila tomu, že ženy, ktoré vstupujú do dohodnutých manželstiev to väčšinou robia dobrovoľne. Musela som sa zúčastniť niekoľkých dohodnutých svadieb, aby som dokázala pochopiť ten odlišný prístup k manželstvu.
Po mnohých rozhovoroch som pochopila, že v Pakistane je manželstvo vo väčšine prípadov vecou dohody. Niektoré rodiny povoľujú manželstvo z lásky a niektoré nie. Často to však býva tak, že sám syn alebo dcéra požiada svojich rodičov, aby našli vhodného partnera. Stáva sa to v tej fáze veku, kedy mladý človek absolvoval školu alebo začína pracovať, resp. u mnohých mužov vo fáze rozbehnutej kariéry alebo vybudovanej formy príjmu. Aj tu sa veková hranica v mestských oblastiach pomaly posúva vyššie a preto sa dievčatá vydávajú okolo 23-25 rokov a muži vo veku 25-30 rokov.
Pri hľadaní vhodného partnera rodičia zohľadňujú sociálne postavenie ich rodiny a preto žena sa môže vydať len za muža z rovnakej resp. o stupienok vyššej vrstvy. Muž si zásadne neberie ženu z vyššej vrstvy. Rodičia teda zhromaždia informácie od rôznych rodinných príslušníkov, rozvetvenej rodiny a známych a predložia dcére alebo synovi návrhy (často aj životopisy). Následne sa vyberú zaujímaví jedinci a s tými sa môže zorganizovať stretnutie pod dohľadom rodičov oboch strán. Ak si pár padne do oka a rodičia sa dohodnú na výške vena, môže sa zorganizovať svadba.
V minulosti bolo bežné uzatváranie manželstiev medzi bratrancami a sesternicami, dokonca aj z prvého kolena. Tieto praktiky sa konali hlavne z dôvodu zachovania majetku v rodine bez zbytočného rozvetvovania rodiny. V dnešnej dobe sa táto tradícia upravila a manželstvá sa uzatvárajú keď, tak od druhého kolena vyššie. Avšak stále stretnete ľudí, ktorí jednoducho nepovažujú za zvláštne zobrať si svojho bratranca alebo sesternicu. Argument mojej známej bol nasledovný: „Veď sa poznáme od malička. Vyrastali sme spolu. Sme si blízki. Preto je to ten najlepší človek s ktorým môžem vstúpiť do manželstva a založiť rodinu.“
Vo vidieckych obastiach sa často stáva, že dohodnuté svadby sa zneužívajú a dcéra je na základe dohody „predaná“ manželovi, ktorého nikdy predtým nevidela. Vláda sa snaží bojovať proti týmto praktikám, avšak z dôvodu vysokej chudoby je to ťažký boj. Dcéra často predstavuje aspoň malé zlepšenie situácie pre rodinu.
Či už je svadba dohodnutá za priamej alebo nepriamej účasti osôb vstupujúcich do manželstva, ich názor na lásku je takmer totožný. Moja kamarátka to zhrnula nasledovne: „Vzťah dvoch ľudí, ktorí sa pred manželstvom nepoznali alebo sa stretli iba niekoľko krát sa svatbou len začína. Dvaja ľudia tak na začiatku manželstva budú prežívať tie pekné chvíle spoznávania sa a zaľúbenia. Väčšinou predtým nepoznali nežný dotyk iného človeka okrem rodiny. Láska preto príde skôr či neskôr aj do dohodnutého vzťahu.“
Je pravda, že som videla už niekoľko dohodnutých svadieb a po roku či rokoch tie páry stále vyzerajú šťastne. Vo väčšine prípadov sa zhodnú v tom, že rodičia im vybrali vhodného človeka, ktorý sa k nim hodí povahovo a s ktorým dokážu tráviť pekné spoločné chvíle. Taktiež sa zhodnú v tom, že sú radi, že nemuseli prejsť útrapným hľadaním vhodného človeka sami, vo veku kedy im ešte chýba potrebný nadhľad. A musím uznať, že tento postup dáva priestor nájsť si vhodného partnera aj ľuďom, ktorí sú príliš zamestnaní, hanbliví, nemajú dostatok šťastia alebo jednoducho nedostali do vienka tie najlepšie fyzické danosti.
Svadby z lásky sú napriek tomu čoraz bežnejšie a mladí ľudia sa dokonca začínajú viac stretávať pred manželstvom ako v minulosti. Koncept „randenia“ ako ho poznáme u nás tu však stále veľmi nefunguje. Väčšina predmanželských vzťahov preto prebieha vo všetkej počestnosti a nevinnosti. Mladí ľudia sa teda môžu stretávať alebo si písať, avšak nedochádza k takmer žiadnemu fyzickému kontaktu. Výnimiek je naozaj málo a ak sa náhodou niekto dozvie, že dievča sa nebodaj pobozkalo s nejakým chlapcom tak môže len dúfať, že to rodina buď nechá tak a len ju vyhreší alebo ešte stále v lepšom prípade ju za dotyčného rovno vydá. Preto je úplne normálne, že páry vstupujúce do manželstva sa po intímnej stránke vôbec nepoznajú.
Či už svadba z lásky alebo bez lásky, každý koho sa opýtate verí tomu, že manželstvo je zväzok, ktorý má vydržať celý život a je povinnosťou oboch partnerov starať sa o toho druhého. Teda predpoklady sú rovnaké ako kdekoľvek inde na svete.
Ja držím palce všetkým mladomanželom a mladým párom, ktoré som tu spoznala aby im ich manželstvá, či už dohodnuté alebo z lásky, vydržali. Nie je nič krajšie ako dvaja zamilovaní ľudia.
