Chodí upratovať na to isté miesto už vyše 15 rokov. Rázne chytá do ruky metlu a už lieta po celom byte a zaháňa prach, ktorý sa nazbieral od predošlého dňa. Prichádza každý deň okrem nedele. Netreba ju naháňať.
Ťažko odhadnúť jej vek. Mohla by mať okolo 50 rokov ale vyzerá staršie. Vdova, ktorá pred rokmi prišla o manžela a ostala sa sama starať o deti. Bez vzdelania, bez úspor, bez šance na kvalifikovanú prácu. Pracuje tvrdo, manuálne, aby aspoň jej deti mohli chodiť do školy a mali šancu na lepší život. Každé ráno cestuje aj dve hodiny miestnym autobusom, aby mohla prísť načas. Celý deň navštevuje rôzne domácnosti a upratuje, pomáha, varí.
Rozmýšľam nad mojím prvotným postojom, keď som sem prišla pred dvoma rokmi. Predstava, že by mi mal niekto upratovať domácnosť mi pripadala prinajmenšom zvláštna. Zamestnávanie upratovačiek za smiešne mzdy mi prišlo ako vykorisťovanie. Nechcela som mať doma maasi. Po čase som si uvedomila, že môj postoj aj tak nič nezmení. Ženy ako naša maasi aj tak budú stále nutne potrebovať prácu a pokiaľ ju nezamestnám ja, bude si musieť hľadať prácu inde, možno aj za nižší plat a v horších podmienkach.
A tak k nám chodí nadaľej. Pomáhame jej ako sa dá, keď je chorá, keď potrebuje oblečenie. Nič sa u nás nevyhadzuje. Ak máme jedlo navyše, dáme ho ľuďom na ulici ktorí ho potrebujú, ak máme oblečenie alebo topánky ktoré nepotrebujeme, dostane ich maasi alebo chlapci z okolia, ktorí sú v podobnej ťažkej situácii. O ľudí sa treba starať.
Z rodín, ktoré poznám má maasi každá ktorá si to môže dovoliť. Väčšinou sú to ženy, ktoré prišli z dedín a vidieckych oblastí, nedostali ani len základné vzdelanie a teraz sa musia nejako postarať o rodinu, často aj o nezamestnaného manžela. Pracujú za mzdy, ktoré sú veľmi rozdielne podľa toho na akú rodinu majú "šťastie".
Ubehla polhodina a všetko je čisté a upratané. Maasi sa lúči a kričí na mňa „odchádzam dcérka“. Zatváram dvere a ona už klope s úsmevom na dvere susedom. Deň, ktorý pre ňu končí až v noci keď prichádza domov, pokračuje.
