V súčasnosti pracuje tím OSDI (Organization for Social Development Initiatives) na okraji dedín Jan Mohd. Vandiar, Pir Bux Banbhoro a Mulko Wahan v oblasti Kotdigi v okrese Khairpur. Tieto dediny sú od seba vzdialené približne kilometer a od mesta Ranipur ďalších šesť až sedem kilometrov. Sú domovom pre komunity Sahito, Shambani a Banbhoro. Medzi životnými podmienkami obyvateľov sú priepastné rozdiely, aj v prípade, že sú z rovnakej dediny. Komunita Sahito sídli v Jan Mohd. Vandiar aj Mulko Wahan a má relatívne pohodlnejší život. Na druhej strane komunita Shambani, ktorá taktiež žije v Jan Mohd. Vandiar a komunita Bhanbhoro, ktorá žije v Pir Bux Bhanbhoro je vystavená absolútnej chudobe.
Tento ostrý kontrast v životných podmienkach je spôsobený poľnohospodárskym vlastníctvom pôdy v dedinách. Ľudia z komunít Shambani a Banbhoro vedú skôr nomádický život a ich živobytie je hlavne závislé na poľnohospodárstve, dobytku a denných mzdách z manuálnej práce. Tieto komunity nemajú prístup k elektrine, plynu a voda a hyginické zariadenia tu tiež neexistujú. Na druhej strane majú ľudia z komunity Sahito prístup k elektrine a taktiež vode a hygienickému zariadeniu. Avšak hygienické zariadenie komunity Sahito v dedine Mulko Wahan už veľa rokov nefunguje a dôsledkom toho je voda vyvierajúca na cesty.
Dediny Jan Mohd. Vandiar a Mulko Wahan majú obe základné školy pre chlapcov a dievčatá (vzdelanie pre chlapcov je poskytované do 10. triedy avšak pre dievčatá len do 8.triedy). Deti z našich komunít navštevujú tieto školy, avšak záujem sa rôzni podľa komunity. Komunita Sahito je odhodlaná poskytnúť svojim deťom vzdelanie až natoľko, že ich posielajú do drahých súkromných škôl v meste, aby dosiahli čo najlepšie vzdelanie. Naopak komunity Shambani a Bhanbhoro síce posielajú svoje deti do školy, ale ich účasť ako aj nadšenie k učeniu je ovplyvnené ich chudobou. Deti im musia pomáhať s poľnohospodárskymi činnosťami aby sa znížili náklady.
Existuje tu len jedna základná zdravotná jednotka v dedine Jan Mohd. Vandiar. Zabezpečuje len primárnu zdravotnú starostlivosť obyvateľom okolitých dedín. Malária a hnačky sú najväčšími zdravotnými problémami v týchto dedinách a podľa našich prieskumov minú domácnosti Shambani a Bhanbhoro v priemere 300 až 400 rupií mesačne len na malarické a diaroické lieky. Životné podmienky týchto ľudí sú veľmi krehké a stále sa zhoršujú. Tento stav prináša beznádej a oslabujúcu vôľu ľudí žijúcich v týchto okrajových komunitách.
Pozadie rodín
Komunity sídliace v dedinách Jan Mohd. Vandiar, Pir Bux Bhanbhoro a Mulko Wahan patria prevažne medzi najchudobnejšie. Vlastníctvo pôdy je výsadou len komunity Sahito. Drvivá väčšina dedinčanov pracuje na pôde iných majiteľov na báze polovičnej deľby. Tento koncept je veľmi bežnou praxou medzi chudobnými vo vidieckych oblastiach Pakistanu. Znevýhodnený farmár tak opracováva nie vlastný pozemok, ale jeho vlastníka, a je zodpovedný za zabezpečenie všetkých vstupných materiálov a práce, a následne sa musí podeliť o svoju produkciu rovným dielom s vlastníkom pozemku.
Nedostatok financií ma za následok, že dedinčania nie sú schopní investovať do osiva, hnojiva, pesticídov a traktorov pre obrábanie pôdy. Musia sa teda hlavne spoliehať na poskytovateľov pôžičiek, ktorí im poskytujú pôžičky na vyššie uvedené vstupné materiály, avšak s neprimerane vysokými úrokmi ktoré dosahujú niekedy 50-75%. Dôsledkom toho ostáva väčšina dedinčanov zaseknutých v dlžobnom kruhu celý svoj život a odovzdáva obrovské percento svojho podielu produkcie týmto úžerníkom v snahe prekonať svoje dlhy. Nakoniec farmárovi ostáva len veľmi máličko z pôvodnej produkcie a má ledva dostatok pre svoju domácu spotrebu a dokáže predať len zanedbateľné množstvo na trhu.
Na základe týchto vedomostí, OSDI identifikovalo domácnosti v najväčšej núdzi aby im poskytlo pôžičku na pestovanie pšenice. Tieto domácnosti sú Jeal Balouch, Amir Bux Sahito, Imam Bux Bhanbhoro a Nabi Bux Bhanbhoro, ktorí nie sú schopní si ušetriť žiadne peniaze z ich poľnohospodárskych aktivít. Hlavy týchto rodín vlastnia malý pozemok, až na Jeal Balouch, ktorý nevlastní žiadny. Poľnohospodárske aktivity sú vykonávané hlavne na pozemkoch vo vlastníctve týchto rodín, avšak tieto nie sú dostatočne veľké na rozsiahle pestovanie a podnikanie. Počas roka sú zasiate iba štyri plodiny, na základe sezóny. V sezóne Kharif (November-Máj) sa pestuje ryža a bavlna a v sezóne Rabi (Máj-Október) pšenica a cukrová trstina.
V prvej fáze projektu dostalie tieto štyri rodiny pôžičku na základe ich potrieb. Jeal Balouch dostal bezúrokovú pôžičku 25,945 Rupií na spravovanie troch akrov pôdy iného vlastníka. Amir Bux Sahito dostal pôžičku 27,015 Rupií a spravovanie troch akrov vlastnej pôdy. Predtým spravoval svoju vlastnú pôdu a 10 akrov pôdy iného vlastníka. Imam Bux Bhanbhoro dostal pôžičku 32,230 Rupií na spravovanie štyroch akrov vlastnej pôdy. Nabi Bux Bhanbhoro dostal pôžičku 32,300 Rupií na spravovanie štyroch akrov pôdy iného vlastníka. Naproti tomu predtým spravoval 24 akrov pôdy iného vlastníka. Tieto pôžičky neboli vydané v peniazoch, ale boli v prítomnosti farmárov použité na nákup osiva, nájom traktora, pesticídov a hnojív.
Výsledok prvej fázy projektu
Projekt prebehol efektívne a farmári nemali väčšie problémy počas priebehu prvého cyklu. Jeal Balouch zvýšil svoj príjem na 16,800 Rupií v porovnaní s 3,482, ktoré získal z rovnakej pôdy pred intervenciou. Nabi Bux zvýšil svoj príjem na 31,690 Rupií, čo je podstatne viac ako jeho strata vo výške 1,702 predtým z rovnakej pôdy. Imam Bux zvýšil svoj príjem na 61,600 Rupií, čo je podstatný nárast v porovnaní s 11,525 predtým. Amir Bux predtým spravoval 12 akrov a mal stratu 31,400 Rupií, pričom teraz spravoval iba 3 akre a získal profit 44,745 Rupií. Tento obrovský rozdiel možno pripísať tomu, že OSDI neposkytuje pôžičky na spravovanie viac ako 4 akrov pôdy a taktiež keď Amir Bux predtým spravoval obrovské množstvo pôdy, mal veľké straty tri roky po sebe a teda spravovanie takých rozsiahlych pozemnkov bolo v jeho prípade neekonomické.
Je teda viditeľné že bezúrokové pôžičky dokázali týmto farmárom poskytnúť šancu zvýšiť ich profit viac ako štvornásobne. To môžeme pripísať tomu, že farmári mohli použiť potrebné množstvo hnojív a osiva v porovnaní s predošlou situáciou, kedy si tieto nemohli dovoliť pre vysoké úroky na vstupné materiály. Farmári tak viditeľne zvýšili svoju produkciu prostredníctvom správneho osievania, kvalitnejšieho osiva a hnojív a používaním moderných poľnohospodárskych technológií. Ako dôsledok projektu sa tiež vytvorilo spojenie medzi rodinami, ktoré umožnilo ich spoluprácu a vzájomné garantovanie pôžičiek.
Na základe týchto úspechov projekt pokračuje v ďalších fázach a momentálne zvýšil počet domácností v týchto dedinách na 15.
