Tak dlho som váhala. Až priveľmi dlho som žila život, ktorý som nechcela. Nepáčil sa mi, nebola som šťastná a necítila som sa v ňom komfortne. Lebo som to nebola ja. Bola to len akási žena bez duše, bez záujmov, bez ilúzií a bez vlastného názoru. Pre pokoj v rodine som bola niekým iným. Niekým, kým ma urobili iní. Lebo to tak chceli. Či som to chcela aj ja bolo predsa úplne jedno.
Trvalo to dlho. Dlhé 4 roky ničoty. Tak by som to nazvala. Keď žijete s niekým, kto nemá žiadne sny, záujmy, žiadne plány a život berie tak, ako príde, stávate sa pomaly rovnocenným súperom. Klesáte na dno, lebo aj keď ste predtým mali nejaké plány, vždy boli zmarené a zametené pod koberec ako nedôležité. A tak postupne strácate vôľu niečo plánovať, nad niečím premýšľať, na niečo sa tešiť. A tak žijete v podstate nudný život.Štyriroky premýšľania nad tým, ako to zmeniť. Ako urobiť škrt za tak dlhým vzťahom bez toho, aby ste ublížili. Sebe, jemu, všetkým naokolo. No prišlo to. Niekedy je to proste tak, niečo plánujete tak dlho, až sa to jedného dňa vyrieši samo od seba. Ako blesk z jasného neba. Zrazu sa to stane a vy už neviete nič ovplyvniť. Darmo, osud to za nás vyriešil.
Bol dlhý zimný večer. Úplne obyčajný. Vonku za oknami sa ženili čerti, v mojom vnútri asi tiež. Tak som to cítila. Tisíci krát som niečo vysvetľovala, prosila, kričala, plakala... Tisíci krát som sa snažila na niečom dohodnúť, no zase raz neúspešne. Odpoveďou bola ignorácia. Žiadny krik, či výčitky z jeho strany, proti tým sa dá brániť. Ale ako budete bojovať proti ignorácii. Keď ten druhý vás má jednoducho v péčku. On odišiel, ja som kričala, on s pokojom angličana zavrel dvere a išiel na pivo. Akoby nič. To ma položilo, priznávam. Lebo keď sa snažíte niečo riešiť, niekam sa dostať, urobiť všetko pre záchranu vzťahu a on si prosto odíde na pivo a nechá Vás tak, niet už čo riešiť. Tak som to vzdala. Vtedy, ten novembrový večer som cítila, že už to dlho trvať nebude. Napísala som mu sms, na ktorú som nedostala žiadnu odpoveď. Nevadí. Oznamovala som mu v nej, že už mám toho dosť a odchádzam. A že nech si premyslí, dokedy si mám vysťahovať svoje veci. Neviem, či to vnímal. Či popri tom ako pil pivo čítal sms bez záujmu a krútil hlavou, že píšem blbosti. Lebo si myslel, že zase len vyvádzam. Že nemám gule to urobiť. Že kde by som išla, keď u mojich rodičov pre mňa už nie je miesto ako mi zvykol hovoriť. Ťažko povedať, čo cítil, aké myšlienky sa mu preháňali hlavou. A ťažko povedať, ako sa rozhodol, lebo po príchode domov v ignorácii úspešne pokračoval. Ja som vraždila pohľadom, lebo som bola totálne vytočená z toho, ako ma môže v tak dôležitej „veci“ ignorovať.
Sedela som za počítačom, blúdila internetom a po 20tich minútach ticha, kedy len bezcieľne prepínal programy v telke som to nevydržala.
„Ja stále čakám na odpoveď.“
„Áno?“ Neviete si predstaviť tú iróniu, s ktorou to povedal. Tú ľahkovážnosť s akou to celé bral. Ale to bol celý on, veril si a neveril mne, že to dokážem urobiť.
„Ešte ma budeš dlho ignorovať alebo už mi odpovieš?“ Ani som sa na neho nepozrela. A vtedy to začalo. A malo to rýchly priebeh.
„Čo sa mi tu vyhrážaš, že odídeš. Mám Ti ukázať tú sms-ku? Mne sa nikto vyhrážať nebude...“
„O akom vyhrážaní to tu hovoríš, ja som sa pýtala dokedy sa mám vysťahovať.“ Skočila som mu do reči. A v podstate to zaklincoval on.
„Keď si myslíš, že Ti bude niekde inde lepšie ako tu, tak si choď.“
„Vieš čo, tak ja teda idem.“ Dodnes neviem, kde sa to vo mne vzalo. Odkiaľ išla tá odvaha, ktorá ma poháňala vpred. Jednoducho, bez emócií som vstala, vzala si kabelku s osobnými vecami, notebook a pri tom som počúvala jeho výčitky a všetko to, čo mi potreboval vykričať. Keď som zamykala bránu sa zrazu zjavil vo dverách.
„Nechceš sa o tom ešte porozprávať?“
„Teraz, keď som už vonku?“
„Ako chceš.“ Zabuchli sa za ním dvere a mne zo srdca spadol obrovský balvan a z očí sa vyliali potoky sĺz. Lebo aj keď som bola ja tá, čo tom odišla, ja som bola tá, čo niekoho opustila, lebo nebola šťastná, aj tak mi to bolo ľúto. Prirodzene. Veď som s tým človekom strávila niekoľko rokov. Ešte chvíľu som sedela v aute a premýšľala nad tým, čo sa pokazilo, kde sa stala chyba a prečo som to vlastne nechala zájsť až tak ďaleko a neurobila niečo skôr. Lebo príležitosti som na to mala.
Raz som si dala námahu, pobalila všetky veci, rozhodnutá s tým skoncovať. Mala som všetkého plné zuby. Nebavilo ma byť jediná, ktorá sa snaží náš vzťah zachrániť.
A tak som sedela v kresle, pozerala na všetky vrecia a krabice svojich vecí a čakala som, kedy príde. Aby som odišla so cťou. A bola som pripravená sa o všetkom porozprávať. Tak som si to predstavovala. Že možno keď uvidí, že som zbalená a rozhodnutá odísť, že pochopí, čo chcem. Dúfala som, že sa niečo zmení. Že ma možno bude presviedčať, aby som ostala a sľubovať, že to bude iné.
Nesľuboval.
Neprehováral.
Neplakal.
Neurobil vôbec nič.
A ja som napriek tomu ostala. Nemala som silu odísť.
S očami plnými sĺz som sa sústredila na šoférovanie a popri tom som volala Tine Mojej veľkej sestre, o ktorej som vedela, že jej môžem zavolať hocikedy, keď budem potrebovať pomoc.
Čau sestrička. Zdvihla veselo, ako vždy. A ja som nebola schopná slova, len som plakala.
Čo sa stalo, kde si?
Nič.
Akože nič, prečo plačeš, Timi, čo sa stalo? Začínala byť nervózna, bolo to počuť.
Ja, ja som odišla.
Odišla? Kam si odišla, nechápem.
No, od neho som odišla.
Ty si odišla od Petra? Sestrička a Ty plačeš? Nič lepšie si ani nemohla urobiť. Kde si teraz?
Na ceste k našim, kam inam.
Timi, sadám do auta a idem po Teba. Pokecáme, ukľudníš sa a prídeš na iné myšlienky. Počkaj ma u našich, som na ceste. Zložila a ja som som práve parkovala pred panelákom, v ktorom bývali moji rodičia.
Nezabudnem na ten pohľad, keď sa otvorili dvere a ocino ma videl plakať. Nepýtal sa, nenaliehal, vpustil ma dnu a odišiel do spálne. Počula som ako mamine povedal, že som prišla ja a že plačem. Stála som v kuchyni, keď mamina vošla a s hrôzou v očiach sa pýtala, čo sa stalo.
„Nič. Nič mami, odišla som od neho.“ Nikdy som nevidela mamu takú šťastnú. Objala ma a plakala tak silno, až som začínala mať strach, aby sa jej niečo nestalo. Objímala ma tak silno, akoby ma už nikdy nechcela pustiť a stále len opakovala: „Timi moja.“ Vedela som prečo ju to tak vzalo a tiež to, že tie slzy, sú slzy šťastia.
Všetko potom išlo ako v zrýchlenom filme. Prišla segra, vysmiata a v dobrej nálade, spolu s mamou sa vystískali plné šťastia. A ja som si pripadala strašne čudne. Všetci okolo mňa sa tešili a ja som plakala. Dnes už viem, že sa tešili z toho, že som to dokázala. Neskôr som sa totiž dozvedela, aký boli moji rodičia nešťastní, lebo so mnou nedokázali nič robiť. Lebo som stále hrala pretvárku, že môj život je úplne fajn a keby som s Petrom nebola šťastná, tak by som odišla. Klamala som seba, no ich som oklamať nedokázala. Boli zúfalí a zúfalo ten boj so mnou aj vzdali.
Na druhý deň sme so sestrou zaparkovali pred Petrovým domom a hoci som mala kľúče, zazvonila som a čakala, kým mi príde otvoriť. Slušne som sa pozdravila a v jeho tvári bolo vidieť údiv, keď uvidel v mojich rukách kufre.
„Tak ty si to myslela vážne?“ Zase ironicky.
„Vyzerám, že si robím srandu?“
Balila som si veci , premýšľala, čo kde mám, aby som na nič nezabudla a chcela som to mať čím skôr za sebou. Chvíľami na mňa smutne pozeral, myslím, že vtedy mu to úplne došlo, chvíľami mi pomáhal baliť, chvíľami mi vyčítal všetko, čo ho trápilo.
Vďaka tomu, že Tina má také veľké auto som si všetky veci odsťahovala na štyrikrát. Poslednýkrát, keď už som mala od neho preč skoro všetko vrátane nábytku ma čakala najťažšia chvíľa. Vrátiť mu kľúče a rozlúčiť sa. Z nejakého dôvodu som sa mu nedokázala pozrieť do očí, tak som mu len podala kľúče a povedala, že ďakujem.
„Tak sa teda maj a nech si nájdeš lepšieho, ako som bol ja.“
A tým sa to skončilo. Keď som u rodičov hodila do izby posledné vrece a zbadala som ten neporiadok, vtedy som sa zložila. Na totálku. Plakala som, revala, obviňovala sa, nadávala. A Tina ma len objímala a nechala ma plakať, lebo vedela, že mi to pomôže. Že je to spôsob, akým sa s tým vnútorne vyrovnávam. Na druhý deň som s ňou odišla k nej. Mala malé deti a ja som vedela, že popri nich prídem na iné myšlienky. Strávila som u nej asi mesiac aj niečo. Všetky vrecia a krabice oblečenia zatiaľ ležali nedotknuté v izbe u mojich rodičov tak, ako sme ich tam vtedy položili. Keď som sa vrátila a uvidela všetky svoje veci, zložila som sa. Opäť. A od toho dňa už nič nebolo ako predtým. Po smutných Vianociach prišiel nový rok a s ním aj nová Timea.
