Keď otvorím ráno oči, môžem vidieť svet dvojakým pohľadom. Každý deň prináša dobré aj zlé veci, udalosti, či príjemné aj nepríjemné stretnutia... Avšak ja ho vždy vnímam z takého uhla pohľadu, aký si vyberiem a aký mi je vlastný...
Ak mi ujde električka, môžem nadávať, zlostiť sa, môže mi to pokaziť celý deň, lebo zvyčajne už prvé chvíle naštartujú ďalšie a vlečú za sebou reťazec podobných udalostí....
Ak to však zoberiem ako priestor pre konkrétny čas, v ktorom sa mám nachádzať možno v tej nasledujúcej električke, kde môžem pomôcť s kočiarikom mamičke, ktorá túto pomoc potrebuje, uvedomím si, že toto je chvíľa, kde som presne teraz mala byť...
A to ešte ani neviem, či práve táto pre mňa „zlá“ situácia, nebola pre mňa "zachraňujúcou" od oveľa nepríjemnejšej situácie... Veď čas plynie a prináša množstvo nenáhodných náhod, ktoré sa stávajú našim „osudom“.
Kto by nechcel dostať Nobelovú cenu za nejaký hrdinský čin? Možno sú aj takí. Verím však, že také niečo obdivuje väčšina z nás. Kde sa však rodia hrdinovia? Je to tak jednoduché... V tých obyčajných denných udalostiach.
Hej, zvykli sme. Ak niekto nadáva, ak je neslušný, arogantný a sebecký – už nás to netrápi, berieme to ako súčasť života, stalo sa to normou bežných dní. Ale spomeňme si na nejakú udalosť, ktorá nás z takýchto „bežných“ arogancií zrazu vyrušila a milo prekvapila, keď sa stal zázrak a pred očami sme videli, ako niekto urobil niečo dobré. Každému z nás dobre padne, ak je ku nám iný ľudský tvor milý, láskavý, a preukáže nám dobro, či pomoc, keď ju potrebujeme...
A rokmi si to vieme oceniť stále viac, keď už sily nestačia a nedokážeme všetko sami ale sme odkázaní na pomoc iných...
Veď čas je vzácny... Viem, že ho chceme prežiť hodnotne. Ak sa nás aspoň zopár nájde, bude to mať zmysel a nájdeme vnútornú radosť a pokoj... Želám si, aby tieto moje blogy priniesli aspoň kúsok motivácie k pozitívnemu, k hodnotám života...
