Všetko sa dá v živote zúžitkovať... Dobré aj zlé... A to ťažké pomáha človeku dozrieť správnym smerom... Zoznam autorových rubrík: ŽIVOTNÉ POSTOJE A HODNOTY, Súkromné, Nezaradené
Poznáte ten pocit, keď po škole sa neviete dočkať chvíle, kedy sa to celé už konečne skončí? Aj ja som sa ho dočkala... Po strednej škole som si povedala. Super - koniec trápeniu. Už nikdy viac! Nikdy? Nikdy nehovor nikdy! - hovorí sa.
Nedávno som videla video o jednom chlapcovi, ktorý ani nevedel, aký je dátum jeho narodenia... Narodil sa vo vojne. Našli ho a dali do sirotinca...
Nie, nemá výročie smrti ani narodenia... Len tak som si na neho spomenula... Tak, ako sa spomína na veľkých duchom, srdcom... A chcem sa s Vami podeliť najmä o posledné stretnutie...
Veľa ľudí je na internete, na facebooku, na g-maili, na iných sociálnych sieťach a toľko je tu kritiky na to všetko... Sledujeme tento film, tamtu reláciu - a kritizujeme.... Ale, prosím Vás....
Prednedávnom som sa stretla v obchode so známou predávajúcou, ktorá len tak mimochodom mi povedala, že číta jednu knihu, ktorá ju zaujala, že sa jej nevie dočítať. Spomínala nejakú Valtortu a Evanjelium. Pravdupovediac, nevedela som o koho alebo o čo ide, keď mi v stručnosti povedala, že sú tam podrobne opísané scény, udalosti z Evanjelia, tak mi to prišlo, že číta asi nejakú rozprávku... No táto kniha sa dostala aj ku mne a neverila som, že ma tak hlboko osloví...
Pozorovala som dieťa... Aké absolútne isté... Aké absolútne šťastné... Čím to je? Veď aj dieťa je často choré a ako neskúsené urobí niečo, čo mu spôsobí bolesť... A zrazu mi prišli na um slová Písma: "...Ak nebudete ako deti, nevôjdete do Božieho kráľovstva..." (Mat.18, 2,3)... Ale - aké vlastne deti sú ?
Keď žijete v dospeláckom svete, vnímate všetko dospelo. No keď k Vám príde na návštevu dieťa - možno na prázdniny - musíte sa prepchať cez vlastný život do jeho detského sveta, pretože si vyžaduje vašu pozornosť... To potom s ním zdieľate aj jeho zážitky... Tak sa to stalo aj v minulú sobotu, keď tu bola malá dvojročná neterka...
Starnutie je prirodzenou súčasťou ľudského života. Nezabránime tomu. Akékoľvek elixíry, lieky, operácie môžu opticky spomaliť, ale nie celkom zastaviť proces starnutia. Aké však majú postavenie dnešní starí ľudia vo svete? Zdá sa, akoby sme zabudli na korene stromov... Hľadíme len na mladé vetvičky. A pritom je dôležité hľadať prinajmenšom určitú rovnováhu...
Keď som mala chvíľku času v meste, zlákala ma ponuka reštaurácie posedieť si vonku a keďže bolo horúco - dala som si chladenú limonádu. Oproti mne sedela v predelenej kaviarni starká s barlou... Sedela a smutne hľadela. Dala si zmrzlinu. Občas sa na mňa pozrela, možno aj preto, že som tam tiež sedela sama... A takmer som mala chuť ísť si k nej prisadnúť a robiť jej spoločnosť, pretože jej pohľad nasvedčoval, že by si spoločnosť priala... A tak mi nevdojak prišli na um udalosti s našou nebohou susedou tetou Annou S. ...
Tzv. starecká skleróza sa po 70. roku života považuje za bežnú súčasť stárnutia. Prababka mala po osemdesiatke a tak sme vedeli, čo to je... Chcem hovoriť o dvoch ženách, ktoré som mala rada... K babičke sme chodievali na návštevy predovšetkým v nedeľu. Bývala len 11 km v blízkej dedine... Samozrejme, že nás netrpezlivo vyčkávala... Žila spolu so svojou mamou (našou prababkou), no predsa sa cítila v posledných rokoch vyčerpaná... Napriek tomu bola stále usmiatá a tešila sa na nás...
Vzťahy... Čo to je? Častejšie muži ako ženy nechcú počuť toto slovíčko, lebo sa im zdá zaväzujúce.. Omyl. Medzi nami vzťahy, či už chceme, či nie, existujú. Otázne je, či sú dobré, alebo zlé, ale sú tu. Je ti vzťah dieťaťa k rodičom a rodičov k dieťaťu, medzi manželmi, na pracovisku, medzi priateľmi, medzi kamarátmi... V meste, v obci, v duchovných spoločenstvách, v záujmových spoločenstvách....Pre nás je najprirodzenejší vzťah, ak sa jedná o vzťah muža a ženy... A týmto sa chcem dnes zaoberať...
Po brehu života kráčajú dvaja... Od večnosti sa tiahnu ich cesty k sebe... V piesku je vidieť ich stopy... Keď sa stretnú, podajú si navzájom ruky... V tej chvíli vietor zaveje prach na všetky ich doterajšie chodníky... Tak držiac sa spolu za ruky poberú sa ťažkou cestou za nebeským obzorom...
Dnes som si rozmýšľala veľa o čase. Občas ma pochytí amok naliať do seba múdrostí kníh a rozmýšľať o živote... A keď som tak kráčala poobede mestom, verte či nie - stretla som pri Dóme sv. Alžbety smrtku s kosou...
Neviem, čím to je, ale stále sa mi v živote potvrdilo, že jednoduchí ľudia sú skutočnými umelcami života... Aj nedávno som sa stretla s manželským párom... Nepoznám celkom ich životný príbeh... Počula som, že sú zrakovo postihnutí - obaja. Vlastne tak nejako sa zoznámili. Toľko mi o nich povedali...
Pred niekoľkými rokmi som v takomto júnovom čase maturovala... Meno "Laura" mi pripomína, ako som sa k tejto mojej obľúbenej svätici modlila, aby to celé dobre dopadlo. Bol to náročný deň, z ktorého som mala neskutočný strach... Cítila som zodpovednosť, že to bude veľká a dôležitá skúška... Po rokoch si však už len veľmi matne spomínam na priebeh maturít... Zato si ale spomínam na kyticu čevených makov, ktorú som dostala od mojej sestry...
Predstavte si, po veľmi dlhom čase som vyhrabala zapadnuté štetce, paletu a olejové farby a pustila som sa maľovať... Keď vás kopne "múza" a keď máte obrovskú chuť, treba sa postaviť za stojan a pracovať napriek tomu, že dosť času vám zaberá myšlienka, akú tému vybrať... teda čo namaľovať... Najťažšie je začať, ako v živote, veď to poznáte...
Aj Vám sa už stalo, že človek, ktorý sa tak krkolomne snažil votrieť do života, keď ste ho už za priateľa považovali, zrazu Vás sklamal? Čo s tým? A o čom priateľstvo je... ?
Keď som dnes bola v jednej z ambulancií, poslali ma na RTG. Ešte šťastie, že už som raz absolvovala niečo podobné, lebo som presne vedela, že sa mám najprv zaevidovať, potom čakať na papiere, potom čakať na RTG, potom odovzdať papiere, potom čakať, až ma zavolajú, potom čakať v kabínke, až si ma vyzdvihnú. A potom čakať v evidencii asi pol hodinu na výsledok... Napokon ešte zaniesť lekárke snímky a opäť hore vrátiť snímky na evidenciu...
Poznám týchto troch priateľov. Sú z mojej rodnej obce... Pochádzajú odtiaľ, aj keď bývajú rôzne: jeden v Košiciach, druhý v Prešove a tretí aj v Košiciach aj v rodnej obci... Sú ako moji starší bratia. Veľmi si ich vážim. Skrýva sa v nich veľkosť vlastného života i toho, že sa snažia uchovať tradície v rodnej obci, najmä kultúrne a morálne hodnoty našich predkov... Som veľmi rada, že mi osud nadelil stretnúť sa s nimi... A v krátkosti – akí sú a čo si na nich vážim:
