Na starých ľudí sa často pozeráme ako na istú príťaž ... Príťaž pre spoločnosť... Hovoríme, že obyvateľstvo je v súčanosti prestarnuté. Oddeľujeme a vyčleňujeme starých ľudí zo spoločenstva mladších Nemáme čas sa o starších postarať, lebo potrebujeme pracovať a naháňať sa... Chceme sa mať lepšie...
Ale ako možno odhodiť život človeka? Či je človek človekom len ak je v úplnom poriadku? Teda zdravý, krásny, výkonný? Naučili sme sa hodnotiť podľa týchto kritérií. A zabúdame, že to podstatné je vo vnútri človeka. Tam sú uložené všetky jeho hodnoty. To, čím prechádzal, ako dozrieval, čo musel znášať, trpieť, v čo veril, ako pomáhal, ako miloval...
Život sú ako štyri ročné obdobia. Aj jeseň má svoje čaro. Keď lístie opadáva zo stromov, ukazuje nám scenériu svojej farebnosti, zrelosti. Objavujeme plody života a vieme si ich vychutnať. Starý človek patrí do života spoločenstva, ako patria korene k stromu. Korene sú základom, kmeň je dospelosť a mladé vetvičky sú novým výtvorom života... Akosi sme sa priveľmi naučili separovať... Zabúdame, že všetko má tu na svete svoje miesto. Že sme čiastočkami celku. A že čokoľvek oddelíme, vyhodíme, bude nám v živote chýbať...
Nie vždy tomu tak bolo. V minulosti boli starší ľudia vysoko vážení. Mali výnimočné miesto v spoločnosti. Tvorili často "radu starších", boli predstaviteľmi národa. Pretože s vekom, či chceme alebo nie, naberáme prinajmenšom skúsenosť a často i životnú múdrosť. V starších je veľký kus kultúrnej tradície a dedičstvo našich predkov...
Je načase sa na chvíľku zastaviť... Zamyslieť sa. Vnímať odžité roky starého človeka a ctiť jeho zrelosť a jeho človečenstvo. Prejaviť mu, aký je dôležitý a ubezpečiť ho, že má stále svoje miesto medzi nami, v rodinách, v spoločenstvách. Veď aj nám život možno dopraje dovŕšiť plnosť času starobou. Možno aj preto je potrebné na to myslieť a pripravovať sa na starobu, aby nás nezaskočila... Lebo inak sa žije v starobe, ako v mladosti...
Ctime si tých, ktorí už prešli dlhou cestou života a z ktorých čerpáme životnú múdrosť. Veďme k tomu naše deti, aby nezabúdali na svoje korene, vďaka ktorým sú tu. A keď sa nám podarí aspoň v našej rodine, v malom spoločenstve, kde žijeme, vytvoriť to správne ovzdušie a patričnú úctu a vďačnosť, buďme si istí, že sme pomohli preniesť kus kultúry a dedičstva do ďalších generácií a ďalších období...
A iste sa potom aj nám ujde v našej starobe - čerpať z jej dobrých plodov...
